Toto je 21. storočie. Dobre? Dlho som sa snažil o tomto podivnom človeku iba čítať. Nechcel som ho počuť. Nechcel som vidieť ani jeden jeho prejav. Vedel som o ňom dosť nato, aby som nepotreboval riskovať svoj
zdravotný stav nejakými videami. Dnes som túto hrôzu už videl. Dúfam, že nepríjemný pocit, ktorý to vo mne zanechalo, je zapríčinený iba šikovným zostrihom toho najhoršieho, čo dokáže bežný človek zo seba vyventilovať.
Matroš zachytený v tomto videu je ukážkou toho, čo priťahuje ľudí k takým postavičkám ako sú český prezident, banskobystrický župan, ruský cár, Konvička či Bartoš... Krik, pocit, že byť primitívom už nie je hanba,
palica a pes, čo pomocou strachu zaženú ovečky do ohrady... Dúfam, že sa zdvihne žalúdok každému, čo z nejakého dôvodu možno sympatizuje s týmto a obdobami tohto v Európe. Ak niekto nemá dostatok času riešiť politiku ako takú,
toto si môže pozrieť, aby pochopil, ako by mohol vyzerať svet vybudovaný na strachu a zvieracích pudoch. Ďalej nech prehovorí video od KnowPolitical. 2:36 - USA! USA! USA!
Nad textom sa nachádza link na pomerne nedávnu diskusiu z Večere s Havranom. Diskusia sa týkala tzv. Slovenského štátu a vecí s ním spojených, či už v minulosti alebo
v súčasnosti. Hodnotím ju ako veľmi vydarenú a komplexnú, možno aj najlepšiu zo všetkého, čo som v poslednej dobe na túto tému čítal a videl. Naozaj odporúčam každému pozrieť si to.
I.
Súčasný stav je zapríčinený mnohými faktormi. Väčšina z nich bola presne pomenovaná nielen v tejto diskusii. Niektoré sú vyzdvihované viac, iné menej, všetky sú relevantné, ale jednému sa predsa len,
podľa môjho názoru, nevenuje tej pozornosti dostatok. Politická situácia na Slovensku, kedy proti donedávna jednofarebnej vláde stála a stojí opozícia, neštítiaca sa v mene naháňania hlasov koketovať s extrémistickou protiutečeneckou
rétorikou, a tým zapríčiniť zhrubnutie verejnej diskusie na pálčivé otázky migrácie, bola a je, samozrejme, katastrofálna. Vzdelávací systém, ten ani nestojí za zmienku. Väčšina z nás má s tým skúsenosť a spoznala na vlastnej
koži, že ak sme chceli histórii a svetu porozumieť viac, museli sme odložiť príliš stručné učebnice dejepisu bokom. Volanie učiteľov o pomoc je v tomto prípade absolútne legitímne. No a ľahko zrozumiteľné sľuby mierené hladovým
dolinám, ktoré sú pre svoje problémy s nezamestnanosťou a spolunažívaním medzi problémovou časťou rómskeho etnika a „domorodcami“ vďačným terčom populistických mechanizmov, sú azda najmocnejším nástrojom zástancov radikálnych riešení. To všetko
platí. Čo mňa však desí najviac, a teda chýba podľa mňa v diskusiách na túto tému, vyplýva z tejto mierne primitívne formulovanej otázky: Čo všetko sme ochotní urobiť pre vidinu lacnejšieho
chleba? Priblížim: Je známe, že elektorát sa dá rozdeliť, ak to vezmeme zjednodušene, na dve časti. Prvá časť počuje na zložitejšie témy ako sú korupcia či ľudské práva apod. Druhá časť počuje na tzv. chlebové témy, čiže vyššie
platy, nižšie dane, vratky za plyn alebo, samozrejme, lacnejší chleba. Pri až nevkusnom zjednodušení by som to povedal asi takto: Sú tí, čo by radšej týždeň hladovali, než aby niekoho oslovovali vodca, a sú takí, čo by pre lacnejší chleba boli
ochotní posielať cigánov do pracovných táborov.
Je to otázka priorít. Nedávno mi jeden môj blízky priateľ, ktorého mám veľmi rád, po divokej debate o Tisovi a Hitlerovi priniesol vytlačený článok z internetu. Článok bol z beo.sk, ale neriešil som to. Prečítal som si ho
preto, lebo som chcel zistiť, čo mi tým môj priateľ chcel povedať. Okomentoval ho slovami, že prečo toto neučia na školách, prečo mal doteraz o Hitlerovi predstavu iba ako o netvorovi a tak. Cca 7 stranový článok bol o ekonomických
úspechoch Nemecka od zvolenia Hitlera. Rozoberal, mimo iné, cenu konzervy s fazuľou alebo, čo iné, cenu chleba. A vtedy som si opäť uvedomil, tentoraz ale drasticky, že životná úroveň je pre niektorých ľudí na prvom mieste. Že pri dosahovaní
vyššej životnej úrovne sú ochotní ospravedlniť alebo aspoň prehliadať genocídy, znárodňovanie, obmedzovanie práv a slobôd, perzekúcie, jednoducho všetko, čo je desivé pre človeka, pre ktorého je osobná sloboda to najcennejšie. Netýka sa to iba
fašizmu. Týka sa to všetkých ideológií, kde je kolektív viac, ako jednotlivec. Veď každý z nás už počul nejakú tú obhajobu socialistickej minulosti Československa, ktorá si zakladala na polopravdách o tom, ako mal každý prácu, nikomu nič
nechýbalo, nebolo bezdomovcov apod.
II.
Je to problém v človeku. Nie je to iba otázka vzdelania. Veď napr. taký Pánis, prvý výrazný obhajca Slovenského štátu po revolúcii, je človek sčítaný, vzdelaný, scestovaný... no stále mimo. Samozrejme,
svoju rolu v tom hrajú fanatizmus, konšpiračky, fascinácia symbolikou, politická a mediálna negramotnosť, ktorá by sa možno dala prirovnať k poruchám ako dyskalkúlia či dyslexia, ale mám pocit, že to nie je všetko. Je to kdesi hlboko
v nás. Veď čo už len človek na tomto svete môže dosiahnuť, keď mu celý čas šliape na päty neodvratný osud v podobe smrti? Jedným extrémom je nevidieť smrť ako koniec, a teda sa zrieknuť kolaborácie s dočasným a pominuteľným svetom
a utiahnuť sa kdesi do hôr na spôsob Budhu; alebo naopak upriamiť svoju pozornosť na tu a teraz a upísať svoju dušu prísne materialistickému pohľadu na svet, zakotvujúc svoje nádeje v utópií, ktorej matematika
nepustí a učí, že päť povrchne spokojných jedincov je viac, než jeden jedinec spokojný hlbšie a po svojom.
V tejto veci by sa možno dalo povedať, že rozhoduje charakter. Ak človeku záleží na vlastnej slobode, ktorá je podmienená aj slobodou druhého, je na dobrej ceste kultivovať spoločnosť a postupnými krokmi ju viesť po chodníčkoch
slobody. Aj za cenu vlastnej obety v prospech budúcich generácií. Ak je však prioritou tu a teraz a hlavne po materiálnej stránke, vedie to len a len k radikálnym riešeniam. Pretože tieto radikálne riešenia sú
skutočne schopné zabezpečiť človeku lacnejší chleba. Ak by sme všetkých nepohodlných nahnali do pracovných táborov, boháčov povešali a ich majetok vložili do štátnej kasy, ak by sme sa totálne uzatvorili pred okolitým svetom a pracovali iba ako
príslušník jedného národa pre druhého príslušníka toho istého národa, ten chleba by sme tu naozaj mohli mať celkom lacný, a možno aj zadarmo. Možno nie navždy, ale pre potrebu tu a teraz to bohato stačí. Otázkou je, či to
chceme... Ak v mene zvýšenia životnej úrovne tu a teraz pristúpime k radikálnym riešeniam, nie je to za cenu jednorazových manévrov a nechcených obetí (nakoľko môže aj nemusí byť napr. tzv. export demokracie úspešný,
to je na dlhú polemiku. Odporúčam na túto tému zohnať si napr. knihu Stret civilizácií od Samuela P. Huntingtona.), ale za cenu dlhodobej kontinuálnej eliminácie nepohodlných jedincov, etník, menšín, jednoducho kohokoľvek, kto
je v očiach verejnosti vykreslený ako „škodná“, „jed“ alebo prekážka na ceste k všeobecnému blahobytu. Opäť vyvstáva otázka, či to chceme. Je pre nás lacnejší chleba tak dôležitý, aby sme pristúpili k takýmto riešeniam?
III.
Ja teda osobne vnímam ako primárny problém úpadok zmyslu pre slobodu. Vedomú ochotu okresať vlastnú slobodu a slobodu iných v mene lacnejšieho chleba, ale aj stratu akéhosi vnútorného alarmu, ktorý človeku
hovorí, že konkrétne kroky a opatrenia vedú k strate slobody. A v neposlednom rade, že sloboda, to nie je iba istota v zabezpečení základných životných potrieb apod. To, v čom žijeme – boľavý svet fungujúci tak ako funguje,
systém nastavený tak ako je - nie je synonymom slobody. Je to možno trochu abstraktné a pripomína to tie trápne motivačné citáty, ale sloboda je skutočne v prvom rade niečo, čo je v nás. Žiadny systém nám ju plne nezabezpečí, žiadny systém
nám ju nemôže ani celú ukradnúť, ale môže vyprodukovať okolo nás toľko zombies, že vytvorí svet, v ktorom slobodný človek trpí a stáva sa menšinou, a to je zlo. Tak vyzerá tvár skutočného zla. A je to samozrejme o nás. Sloboda je
v našich rukách. Kapitalizmus môže prerásť v korporatívny fašizmus či odľudštený ekonomický neoliberalizmus, ale nemusí. Demokracia sa môže zmeniť v tyraniu väčšiny, ale prostredníctvom vhodných opatrení sa tak stať nemusí. Rôzne odtiene
anarchizmu môžu byť realizovateľné iba v roztrúsených komunitách na okraji besniaceho sveta konzumu, ale v horizonte síce asi vzdialenej budúcnosti, ale predsa, tomu tak vôbec byť nemusí.
Človek prirodzene hľadá alternatívy, ak je nespokojný. Ale ak stratí zmysel pre individuálnu slobodu, je schopný považovať za relevantnú alternatívu aj fašizmus, socializmus sovietskeho typu či iné šialenosti, z ktorých sa človek nepoučí
iba tým, že sa to už raz stalo a dopadlo to katastrofou. To niektorým ľuďom vôbec nemusí stačiť na to, aby sa nad sebou zamysleli (pekným príkladom je Alexander Solženicyn). A budovanie ducha orientujúceho sa na slobodu nemusí nutne znamenať
viesť základoškolákov k lojálnosti voči stávajúcemu systému – síce nie dokonalému, ale najlepšiemu zo všetkých možných, ako sa zvykne vravieť –, ale vytýčením mantinelov, vďaka ktorým sa dá pochopiť, prečo režimy, ktoré mali tých rečí o slobode
najviac plné ústa, boli zlé a pojem sloboda iba zneužívali, čo to je nesloboda a čo k nej vedie. Alternatív je mnoho, líšia sa, niektoré sú skutočne obskúrne – od rôznych mutácií demokracie, až po podivný, trochu pochybný „state free“
bitcoinový kryptoanarchizmus. Ale jadro zostáva rovnaké – neochota zmieriť sa s nedostatkami v stávajúcom systéme, no zároveň pri tvorení riešení nemať na zreteli v prvom rade kvalitu životnej úrovne generovanú systémom, ale kultiváciu
spoločnosti a iniciatívu jednotlivca podieľať sa na veciach verejných poháňanú jeho osobnou slobodou, to všetko s úplným dištancovaním sa od postupov a mechanizmov, ktoré v minulosti viedli v konečnom dôsledku k zavedeniu
totalitných režimov. Tie informácie tu sú, ale akosi nie sú pre väčšinu spoločnosti, a hlavne politikov, príliš dôležité. Ale to už sú možno príliš podrobné ďalekosiahle úvahy, vedúce k polemikám o zavedení hodín filozofie do
základoškolských lavíc.
IV.
Nemôžem si odpustiť ešte poznámku k problematike náboženstva. V druhej časti som písal o tom, ako neodvratný osud v podobe smrti vedie k dvom extrémom – k úplnému odsvetšteniu
a naopak k prísnemu materializmu. Ale je samozrejmé, že existujú aj rôzne mutácie týchto dvoch extrémov. A jednou z nich je kombinácia náboženského myslenia s inklináciou k tomu autokratickému. Vtedy sa hnacím motorom
totality nestáva výlučne iba životná úroveň, ale akési pokrytecké volanie po sprísnení mravov, paranoidná predstava o návrate úpadku hriešneho babylonu a strachu z toho, že ak mravne uvoľnenejší svet vôkol seba nejakým spôsobom už len
tolerujeme (nie akceptujeme), tak nám hrozí trest v podobe večného zatratenia. Píšem, že to volanie po sprísnení mravov je pokrytecké, pretože nikto nežije v dokonalom súlade s evanjeliami (keď sa teda bavíme o Slovensku). A aj
preto, že povyšovanie sa do role morálnej autority len na tom základe, že na mojej strane stojí Boh a na tvojej nie (čiže si neveriaci), je už z princípu protikresťanské, ak z toho vyvodzujeme záver, že náš dar viery nám zároveň dáva aj
právo rozhodovať o životoch iných ľudí.
Tieto dva elementy náboženského myslenia – morálka a paradigma, môžu vykročiť dvomi nepriaznivými smermi. Morálka sa môže vydať zákonníckou cestou, podobnou tej z čias farizejov, ktorá až nápadne pripomína dnešných útlocitných
homobijcov apod., smietku v oku blížneho vidiacich, ale brvno vo vlastnom nie (Mat 7:3). Jednoducho, ide o kompletné uzákonenie morálky konkrétneho náboženstva. Paradigma sa môže vydať zasa cestou tmárstva, kedy strach z konfrontácie medzi
subjektívnymi závermi vyvodenými z viery a objektívnymi poznatkami z oblasti vedy či filozofie nedovolí, aby človek svoju vieru reformoval. Oba tieto nepriaznivé smery sú výsledkom nedostatočného pochopenia vlastnej viery (teda ak sa stále
bavíme o Slovensku, a teda o kresťanstve).
Nastáva nám tu istý paradox, kedy sa v mene naoko mravného obrodenia človek stáva ochotným prijímať radikálne riešenia, porovnateľné s tými, aké používajú teroristi z Daeš, iba také typicky európske – politický teror
v réžii autoritatívneho režimu. To všetko iba preto, aby nás nikto svojimi uvoľnenými mravmi nerozptyľoval na našej ceste k mravnej dokonalosti, tak milej Bohu. Čo je zvláštne, pretože stavanie dobrých a zlých skutkov na misky váh, to je
skôr viac-menej záležitosťou judaizmu a islamu (možno tak trochu aj pravoslávia?!).
Ak som tomu správne pochopil, skutky v kresťanstve mali vždy byť plodom viery, nie primárnym kľúčom ku spáse. Viera je v prvom rade o prijatí základnej paradigmy, nie odhodlanosti dokonalo dodržiavať istú sústavu pravidiel.
A hlavne je o vzťahu Boha s jedincom, nie s kolektívom, denomináciou deklarujúcou nejaké stanoviská k druhoradým otázkam viery, či s prostredím, v akom sa človek vyskytuje. Človek môže žiť v kláštore, no Boha
v skutočnosti nemať. A naopak, môže žiť uprostred toho najskazenejšieho mesta na zemi, a byť pritom poctivým kresťanom v rámci svojich možností. Zákon funguje vertikálne, vo vzťahu k Bohu, a horizontálne, vo vzťahu k ľudskej
spoločnosti, voči ktorej má kresťan zaujímať zodpovedný, no nie povýšenecký postoj. Snažiť sa ustlať si pelech čo najpohodlnejšie, aby sme si tu mohli všetci podávať ruky aký sme kresťanský národ, to je jednoducho smiešne už len s prihliadnutím na
to, ako fungovali prvotné kresťanské spoločenstvá, neustále prenasledované a ohrozované na živote, no nikdy nevolajúce po radikálnych riešeniach, vždy sa nakoniec upínajúce k Bohu, nie k verejným činiteľom.
Záver:
Ochota prijímať radikálne riešenia, vedúce k okresávaniu slobody jednotlivca, potláčaniu práv a slobôd istej skupiny obyvateľstva a prijímaniu autokratického politického modelu, nemôže byť prípustná na ceste
za slobodou. No, ale aj môže, ak si to vhodne, síce nelogicky, ale dostatočne filozoficky, tak povediac ľudovo, obkecáme. Preto si myslím, že jednou z najdôležitejších príčin, prečo nielen niektoré politické sekty, ale aj celá spoločnosť žijúca
v krajine, kde je demokracia infikovaná oligarchizáciou a znižovaním životnej úrovne do očí bijúcim rozkrádaním štátu, je neschopnosť dekódovať zamaskované, no historicky odskúšané mechanizmy zavádzania autokracie a totality. To všetko ale
hlavne preto, lebo keď príde na lámanie chleba, ukáže sa náš skutočný charakter. Ukáže sa, či sme ľudia žijúci iba pre lacnejší chleba a pre tu a teraz, čiže tie bájne ovce, alebo sme ľudia – ľudia, chápajúci, že dôležitejšia, ako
strach zo straty dnešného chleba, je odvaha v mene aspoň o kúsok lepšieho zajtrajšku, z ktorého možno ani my sami ešte dnes nebudeme nič mať.
Ak ma chceš sfúknuť a obviniť zo spolupráce s Luciferom, napíš, prosím, na consumeanddiezin@zoznam.sk
