Při poskytování našich služeb nám pomáhají soubory cookie. Využíváním našich služeb s jejich používáním souhlasíte. V pořádku Další informace

The Wilderness punk / Trnava

„Nový videoklip 2018“

Skladby v přehrávači

Pro přehrávání skladeb je třeba zapnutý javascript, flash plugin verze 9 nebo HTML5 kompatibilní browser.

Novinky

1 2 3 4 5 6 79111315171921 22 23 24 25 26

Prečo je kritika kapitalizmu dôležitá? Prvá časť

Upraveno:

Stať sa občas cynickou obludou môže byť zábavné. No niekedy nás dokáže cynizmus pohltiť natoľko, že prestaneme byť ochotní obetovať čas, energiu a intelektuálny potenciál tomu, aby sme priebežne revidovali vlastné názory na témy, ktorým buď dostatočne nerozumieme, alebo len citeľne nenarúšajú našu komfortnú zónu. Stať sa občas cynickou obludou môže nachvíľu pobaviť aj ostatných. Ale aj naštvať, ak sa z cynizmu stane obranný štít voči všetkému, čo pochádza zo sveta mimo našej bubliny.

Toto nebude primárne o Radovi Ondřejíčkovi a jeho statuse, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani jeden hoaxer stotožňujúci Európsku Úniu s Treťou ríšou. Ani o jeho vskutku chabej argumentácii pod ním. Bude to o tých, čo musia prevracať očami vždy, keď niekto vyrukuje s názorom, že na pravicu a ľavicu sa v roku 2018 nehrá. Keď to, že hranice konceptu extrémizmu sú závislé od panujúceho status quo, nedokáže vidieť alebo aspoň neberie v úvahu. A kým sa rôzne kolektívy (niektoré aj oficiálne ocenené) svojimi aktivitami pokúšajú v spoločnosti pomôcť zmene k lepšiemu, sú na základe politických nuáns a ich chybnej diferenciácie odsudzované.

Jednou z rozporuplných tém sa nedávno opäť stali K. Marx a jeho Kapitál – minimálne v časoch predminulého storočia kľúčové dielo kritiky kapitalizmu a jeho mechanizmov. Averzia voči tomuto spisu mi príde pochopiteľná v prípade, že vám ho trieskali o hlavu boľševici počas štúdií pred rokom ´89. Dokonca aj neochotu pokúsiť sa znova ho otvoriť na vlastnú päsť, bez balastu dezinterpretácií vládnucej strany, považujem za nevyhnutný sprievodný jav vzniknutej averzie.

No byť kvôli tomu nekritickým voči súčasnému systému a stotožňovať Marxa so zločinmi páchanými v jeho mene je určite krátkozraké, čoho sa (nevyčerpávajúco) dotknem v ďalšej časti. Aby bolo jasno, osobne som viac zástancom kritiky Marxa zľava a za marxistu sa nepovažujem.


Stav kritiky systému z centristickej až pravej pozície

Tvrdiť, že človek, pohybujúci sa na politickom kompase od stredu smerom doprava, je absolútne nekritický voči systému, by bolo nespravodlivé. Ak by tomu naozaj tak bolo, po vražde Martiny a Jána by sa v uliciach neocitol taký obrovský dav ľudí. Rovnako tak počas gorilích protestov. Takisto by neexistovalo množstvo projektov a iniciatív, snažiacich sa očistiť inštitúcie od korupčných praktík a tajných machinácií, ktoré práve tento systém umožňuje uskutočňovať.

Istá dávka kritiky tu teda je, pretože bez nej by sme boli iba naivná masa, ľahko manipulovateľná vládnucou vrstvou. To si uvedomuje každý súdny človek. Preto túto krajinu ešte nemajú plne v moci hardcore fašisti, a tí, čo ju takmer plne v moci majú, musia denne čeliť útokom od médií a občianskych aktivistov.

Táto kritika sa však dotýka systému iba na jeho povrchu. To, samozrejme, nijako nedehonestuje jej význam. Čiastočne nám to však pomáha pochopiť, prečo je kritika kapitalizmu, poťažmo modelu zastupiteľskej demokracie, taká dôležitá. Dôvody pre ňu sú objektívne. Nie sú produktom nevybúrenej mladíckej nasratosti.

Žijeme v systéme, ktorý nie je imúnny voči totalitným praktikám. Ak aj rôzne zákony, regulácie či vzdelávacie projekty aspoň dočasne bránia eskalácii ich náznakov vo vrcholovej politike, v hlavách ľudí ktorejkoľvek generácie nemôže tento systém zabezpečiť prirodzený odklon od autoritárskeho myslenia a zabrániť inklinácii k fašistickým ideológiám. Pred ďalším čítaním by bolo dobré si ujasniť, čomu presne systém nemôže zabrániť, pomocou úryvku z eseje Umberta Eca o večnom fašizme.


Čo kapitalizmus nedokáže

Prečo tomuto kapitalizmus nedokáže zabrániť? Odpoveď sa zdá byť svojim spôsobom prostá. Je to tým, že v systéme, ktorého úspešnosť závisí od ukazovateľov akými sú práceschopnosť, kúpyschopnosť, konkurencieschopnosť atď., sa stávajú princípy humanizmu, tolerancie, dôstojnosti ľudského života či rovnosti pohlaví iba jeho nadstavbou.

Nie sú relevantné pre človeka, nevyzbrojeného vhodným kultúrnym zázemím, vhodnými rodinnými pomermi, intelektuálnymi schopnosťami a vzdelaním, ktorý sa snaží zaobstarať pre seba a svojich blízkych prostriedky potrebné k prežitiu. Posúvajú sa do kategórie životného štýlu a filozofie, ktoré sú navyše v mnohých prípadoch konzumnou mašinériou degradované na obyčajné produkty, ktorými človek manifestuje konkrétny odtieň vlastnej osobnosti.

Na to, aby sa vyššie spomenuté a im podobné princípy dostali do prvej priečky našich záujmov, v súčasnom systéme neexistuje veľa pák. A všetky existujúce by sa dali zastrešiť pojmom ideologická indoktrinácia. Indoktrinácia na školách, ideálne už v škôlke, indoktrinácia na pracoviskách, indoktrinácia inštitucionalizovaná, riadená štátom.

Mala by prestúpiť myslenie človeka natoľko, aby aj napriek svojej mizernej situácii nie len že nepodporil, ale ani nevytvoril napríklad hnutie, postavené na rasových predsudkoch, nenaakumuloval finančný kapitál potrebný na šírenie svojej veci a pomocou legálnych procesov umožnených systémom zastupiteľskej demokracie nevyšplhal na vrchol politickej moci.

Indoktrinácia je veľmi nepríjemný a nebezpečný proces. Sčasti sa už vo svete uplatňuje. Sú s tým spojené safe space zóny, záchody určené pre transgender ľudí, možnosť adopcie detí homosexuálnymi pármi...

Všetko sú to samo o sebe pozitívne kroky a majú svoj význam. Najmä pre ľudí, ktorých sa to bytostne týka a majú tú smolu, že musia žiť v spoločnosti, ktorá nedokáže zo dňa na deň akceptovať skutočnosť, že svet je rozmanitejší a farebnejší, ako sme si možno donedávna mysleli. Má to však aj svoju odvrátenú tvár.

Tieto kroky, akokoľvek dôležité, nikdy nebudú reflektovať potreby „obyčajných“ ľudí. Nikdy v kontexte súčasného systému. Každý jeden takýto krok je vodou na mlyn radikálne pravicovým bunkám a všetkým, pre ktorých je istý koncept mravnosti a morálky posvätný. Takýchto ľudí je množstvo aj priamo pri moci.

Znamená to, že by sa podobné kroky teda nemali radšej presadzovať? Určite nie. Ústup by znamenal prehru. Ale nesmieme po každom úspechu zatvárať oči pred jeho negatívnymi následkami.

Snaha eliminovať tieto následky indoktrináciou zákonite vedie k rôznym druhom odporu. Fenomén postfaktuálnosti a postmoderný trend relativizácie navyše umožňujú tento odpor zaodieť do koncipovanej formy uceleného filozofického, pseudovedeckého či politického smeru (diktatúra humanizmu a podobné nezmysly), čo tomuto odporu dodáva nie len punc serióznosti, ale aj generuje tradíciu, ktorá sa dá predať ďalej nasledujúcim generáciám.

Snaha vzdelávať a indoktrinovať spoločnosť potom pôsobí skôr ako pokarhanie decka, ktoré na pieskovisku bije druhé decko, s vysvetlením, že biť ostatné deti je „no no“, a myslieť si, že vďaka tomu z neho nevyrastie sériový vrah. Podobne aj my môžeme dosiahnuť určitých úspechov. Ale trendy sa menia. Veľmi ľahko sa môže zmeniť aj trend liberálnosti. Pretože kapitalizmus, základný faktor nášho prežitia, sa nijako nemení a stále podmieňuje naše najzákladnejšie životné potreby. Ecov ur-fašizmus teda v našich hlavách bezpečne prežíva ďalej.


Máme sa lepšie?

Z toho nám vychádza, že jedným z určujúcich predpokladov je, aby systém dokázal pokryť základné ľudské potreby a zachovať pri tom človeku jeho dôstojnosť. Smerujeme k tomu? Kapitalizmus sa zdá byť spravodlivý. Kto pracuje, ten niečo má. Kto nie, ten má málo. Existujú rôzne záchranné siete a sociálne zamerané projekty.

Máme sa lepšie, ako sme sa mali v minulosti? Máme. Iba sa tak necítime. Dôvodov, prečo tomu tak je, je viacero. Dôležité však je, že sa tak necítime. A hlavne, možno sa máme lepšie oproti minulým časom. Ale máme sa dobre adekvátne k časom dnešným?

Je rozumné veriť v pomalý, pozvoľný proces zlepšovania sa a počas toho dúfať, že sa to tu až do nejakej vysnívanej budúcnosti nezvrhne, keď vidíme, že zvrhnúť sa to tu môže každých niekoľko rokov, kedy si bezprostredne po sebe vymenia moc čierny liberál s bielym šovinistom? Je takýto systém vôbec v poriadku? Veríme vôbec v nejakú lepšiu budúcnosť? Chceme ju? Myslíme si, že je možná a dosiahnuteľná pomocou tohto systému?

A tu sa natíska dôležitá otázka. Ak veríme v nejaký približne ideálny stav spoločnosti, ktorý chceme pomocou kapitalizmu dosiahnuť, čomu sa ten stav podobá? Chceme odstrániť chudobu, rasovú neznášanlivosť, všetky druhy diskriminácie, dosiahnuť technologický pokrok, ktorý by nás oslobodil od väčšiny manuálnej práce, zosúladiť našu existenciu s prírodou, aby už viac nemusela toľko trpieť?

Chceme to a veríme tomu? Ak nie, tak o čo sa tu celý čas snažíme? O čo nám, preboha, ide, keď sme zmierení s tým, že genocídy a vyhladzovacie tábory sa proste musia občas vrátiť? Pretože práve kapitalizmus takéto tendencie preukázateľne generuje a v niektorých prípadoch priamo podporuje, ako si ukážeme ďalej. Alebo toto naozaj nechceme a veríme v niečo lepšie? Tak potom... je to možné dosiahnuť pomocou kapitalizmu? A ak áno, je náš výsledný ideál vôbec ešte kapitalizmu podobný?


Extrém kapitalizmu

Kapitalizmus nezaručuje demokraciu. Nie je jej synonymom. Je flexibilný, dokáže sa prispôsobiť. Dôkazom toho je režim, ktorý u nás panoval pred rokom ´89. Je to proste tak. Nebol tu komunizmus a marxizmus bol čosi ako Biblia v rukách inkvizítorov. Dokonca aj prvky socializmu tu boli zavedené veľmi pochybným spôsobom a rôzne sociálne opatrenia strácali svoj význam vo svetle štátnych represií, prenasledovania jednotlivcov a celkovo teroru, ktorý strana zaviedla.

Panoval tu štátny kapitalizmus s príchuťou pseudosocializmu, v ktorom centrálna moc bola výsostným kapitalistom a zvyšné obyvateľstvo tou povestnou vykorisťovanou triedou. Mechanizmy kapitalizmu nie sú v žiadnom rozpore s autoritárskymi režimami a už vôbec neriešia ľudský život ako taký. To všetko riešia princípy demokracie, na ktoré sa ale kapitalizmus môže zvysoka vysrať, ak im trh a záujmy tých najbohatších zavelia na ústup.

Kapitalizmus je potrebné krotiť, čo je už samo o sebe podozrivé. Ak sa chceme hrať na extrémy, tak sa môžeme pozrieť na jeho extrémnu a neskrotenú formu. Je ňou libertariánstvo. Ekonomická škola rakúskeho typu, alebo ak chceme, anarchokapitalizmus – vo výsledku vláda mafií, vedúca v konečnom dôsledku k vláde jedinej najsilnejšej mafie.

Je rozumné stavať naše životne dôležité potreby na takomto základe? Minimálne intuitívne tušíme, že nie. Preto zavádzame opatrenia, ktoré sa často až nápadne ponášajú na tie socialisticky ladené. Aj preto nežijeme v totálnom kapitalizme, ale v akomsi hybride. Pomocou regulácií, sociálnych opatrení, zákonov, daní, krotíme neviditeľnú ruku trhu.

Ako však bolo povedané, ak trh a záujmy tých najbohatších zavelia princípom demokracie na ústup, máme zamiesené na poriadny problém. Pre istú, nazvime ju filantropickú, časť ľudí z vyššej vrstvy to tak nemusí byť, ale pre masy robotníckej a nižšej triedy (áno, toto rozdelenie je stále relevantné) dávajú v intenciách kapitalizmu nedemokratické princípy stále zmysel.

Kým bude naša spoločnosť stáť na pilieroch kapitalizmu, netolerancia, rasizmus, nerovnosť medzi pohlaviami, diskriminácia etc. budú a nikdy neprestanú dávať zmysel. Vždy budú jednou z možností, po ktorých bude efektívne siahnuť. Vždy sa nájde pomerne obhájiteľný dôvod na ich presadzovanie. Vždy zostanú iba nadstavbou a tým, čo bolo opísané už vyššie.

A práve toto ich postavenie, počas ekonomických kríz alebo mocenských výpadov krajín ako sú napr. súčasné Rusko, umožňuje záujmovým skupinám vystavať protidemokratickú agendu, militarizuje sa pomocou toho spoločnosť, prihrievajú ohne vojny, mobilizujú reakcionárske prúdy a k moci sa dostávajú alebo si ju upevňujú brontoví psychopati s otrasným účesom.

Nezávisle na tom, ako ďaleko sa občianska spoločnosť a demokratické povedomie v danej krajine rozvinuli. Nehovoriac o roly, ktorú v celom procese zohráva pravidelné striedanie generácií. A nehovoriac o tom, že aj „Biblie“ západných liberálov, ako je napr. Huntingtonov Stret civilizácií, v sebe nesú množstvo nebezpečných myšlienok.


Záver prvej časti

Preto sa vízia radikálnejšej ľavice nestotožňuje s reformizmom a neverí v koncept ľudských práv, ktoré sú hierarchizovanej spoločnosti blahosklonne darované vládnucou vrstvou zhora nadol. Cieľom nie je presviedčať spoločnosť o tom, čo je správne a čakať, kedy a ako to konečne príjme a pochopí, ale tvoriť spoločnosť a rozvíjať systém, v ktorých sú všetky spoločensky a politicky nebezpečné predsudky a praktiky irelevantné a vedú do slepej uličky.

Nie vládnuť, uplatňovať autoritu a trestať, ale spolupracovať a vytvárať prostredie, v ktorom sa takéto toxické myšlienky rozpustia ako v kyseline. Neodpustím si to, pán Ondřejíček, ale toto je to isté ako nacizmus, iba z druhej strany? Ok, človek to môže považovať za utopické či neuskutočniteľné. Ale čisto iba z úcty k intelektuálnej poctivosti: dajú sa tieto dve veci zamieňať? Neobťažujte sa odpovedať. Viem, že by ste sa ani neobťažovali.


Priznaj si, že si sa zmýlil

Upraveno:

Milí pankáči, čo sa radi jebete po koncertoch Zóny A a im podobných mŕtvych pičovín, je čas sa zamyslieť, akým smerom sa uberá celá táto hra na rebéliu. Myslím tú takú trápnu vyjebanú akože rebéliu, spojenú s odvahou povedať nahlas, že židia ovládajú svet, mimovládky sú fujky a že moja mama vie pičovat na migrantov lepšie ako tvoja.

To boli skvelé časy, keď Ficovi našepkávači brali platy za nič, a teda si nedali tú námahu skúmať hlbiny internetu do takej miery, aby mu vedeli poradiť čarovné slovíčko, akým je napr. slovo Soroš. Že? Vtedy sa ešte dalo považovať Fica za starého jebenka, čo nič nevie o svete a tajných sprisahaniach, len kradne a robí kokotiny. To sa lahko hralo na rebelov, antisystémových bojovníkov, revolucionárov, alternatívu...

Koňýk sedí s Rogelom, Kotlebom a nejakými dalšími nepodstatnými trapošmi v šenku. Čakaj, že tento rebel, tento bojovník ti ochvílu na svojom fóre zajebe niečo v zmysle „za takýchto okolností je treba podporiť Fica, aj keď má na triku to, čo má...“. Povie ti, aby si podporil systém. Ak nie on, povedia ti to tí anonymní pisálkovia, na ktorých ťa naučil alebo ste sa proste iba na nich zhodli. V obidvoch prípadoch skončíš znova oklamaný a najebaný na koncerte totálnej sračky, ktorá ti dáva iba ilúziu nejakej rebélie.

Na blogu bezvýznamnej punkovej kapely nie je vhodné rozoberat niečo tak desivé a tragické, ako je vražda Jana a Martiny. Každý, kto je príčetný, má v tejto veci jasno. Takisto nemá zmysel omieľať, že sa nám sem vrátili nejaké 90-te roky. Nevrátili! Toto je rok 2018. Toto je úplne iné podnebie, iná generácia  a iné vývojové štádium ekonomického systému a politickej ideológie, ktoré u nás prišli na scénu po revolúcii. Toto je rok 2018. Jeho spojitosť s minulosťou je evolučná, nie retrospektívna. A to je treba si uvedomiť a mať na pamäti.

Čo je dôležité? Niečo urobiť. Tí, čo vedia organizovať protesty a spomienkové akcie, organizujú protesty a spomienkové akcie. Tí, čo majú možnosť priamo ovplyvňovať dianie na politickej scéne (nechajme nateraz bokom motivácie jednotlivých politických predstaviteľov), snažia sa niečo zmeniť tam. Tí, čo prevádzkujú aspoň ako-tak seriózne média, píšu a prinášajú aktuálne zistenia. A tí, čo žijú „bežné“ životy, ale nikdy neprepadli čaru dezinformačných plátkov a zachovali si schopnosť kritického myslenia, vyjadrujú svoju zainteresovanosť aspoň na sociálnych sieťach. Čo môžeš urobiť ty, ak si sa v ničom nenašiel, krútiš nad týmito ľuďmi hlavou a hľadáš v tomto celom nejaké majdany, Soroša, neexistujúceho Marcella, Brusel a podobné sci-fi? V prvom rade urob toto: priznaj si, že si sa zmýlil!

Urob to a bude ti lepšie. Uvidíš. Nebudeš musieť v sebe potláčať svedomie a hľadať morálne ospravedlnenia pre svoje tvrdé a bezcitné vyjadrenia týkajúce sa smrti dvoch ľudí. Nebudeš musieť hľadať výhovorky, prečo si donedávna nenávidel Fica a všetky tie mrdky okolo neho, keď teraz ich z ničoho nič musíš obhajovať. Nebudeš musieť čítať desiatky protichodných článkov na „alternatívnych“ weboch, kým ti to začne dávať aspoň trošku zmysel. Svet prestane byť krutým a zákerným miestom plným fiktívneho zla. A začne byť tým, čím naozaj je. Krutým a zákerným miestom plným skutočného zla. Toho zla, ktoré tak radi relativizujeme a tvárime sa, že jeho podoba závisí čisto od subjektívnej predstavy konkrétneho jednotlivca či skupiny ľudí.

Pretože toto je naozaj o zle s veľkým Z. Mohlo by to byť o kapitalizme a jeho dôsledkoch pre spoločenskú morálku. Mohlo by to byť o pošpinení ľavicových ideálov konceptom reakcionárskej sociálnej demokracie. Mohlo by to byť o veľa veciach. A ono to o nich z veľkej časti aj je. Ale vždy to bude hlavne o zle. Toto je zlo. Takto vyzerá. Koncentrované ľudské zlo, ktoré na nás rozprávalo počas príhovorov z televízie. Vyskočilo na nás z komentárovej sekcie pod videami a statusmi. Znova nám naplulo do tváre v práci alebo v rodine, keď sa niekto išiel robiť velice múdry. O tomto to je.

Napriek tomu, že tu hovoríme o zle, nie je nutné stotožňovať sa s nálepkou "slušný občan". Nežili sme a nikdy žiť nebudeme v slušnej krajine. Pohoršenosť z politického zla je na mieste, ale hranie sa na slušných občanov je zbytočné. Kto je slušný? Ten, čo platí dane? Ten, čo nekradne? Všetci sme odporní a máme svojich kostlivcov v skrini. Preto si musíme vždy pri odsudzovaní skutočného zla dať pozor na stavanie samých seba do pozície bezúhonných občanov iba na základe toho, že dodržujeme pravidlá beztak pochybného systému, ktoré mafián vo vláde nie. V tejto hre je lepšie staviť na realizmus a nepracovať s heslami, ktoré vytvárajú dojem, že abstraktná predstava slušnosti môže niekedy nadobudnúť konkrétne kontúry. Nemôže a nikdy sa nič také nestane,

Prečo som v tomto prskaní spomenul punk? Lebo nie sme historici. Nie sme ani vyšetrovatelia, novinári, nie sme odborníci na nič, čo by mohlo pomôcť dostať túto smutnú krajinu z rúk odpornej chobotnice a ochrániť ju pred ďalším smútkom, ktorý tu pokojne môže nastoliť časom aj nejaká opozícia, ak by sa dostala k moci. Veď nebuďme naivní. My tiež nebudeme naivní, že naše anarchistické výkriky niečo výrazne zmenia. Spomínam punk preto, lebo napriek svojej uzavretosti a menšinovosti ho považujem za dôležitý. A preto nezlúčitelný so zastávaním si niekoho, kto na konci februára 2018 dovolil zmeniť územie obývané šiestimi miliónmi ľudí na vyjebaný Mordor. Tak si dávaj teraz kurva bacha, ako na túto situáciu zareaguješ a na čí koncert nabudúce pôjdeš. Lebo toto neni sranda.

Nepodporuj to. Začni teda u seba. Stačí si priznať omyl a začať odznova. Z úcty k dvom zmareným životom. Z úcty k ich práci. K pravde. A k sebe.


1 2 3 4 5 6 79111315171921 22 23 24 25 26

Bandzone.cz Tip týdne

31. března 2014

Fanoušci: 403

Spřízněné kapely: 0

Žádné spřízněné kapely

Podobné kapely

Statistika profilu

Návštěv dnes
7
Návštěv celkem
98 766
Poslechnuto skladeb
111 462
Profil registrován
5.6.2011