The Wilderness punk / Trnava

Pišta Vandal

Rozprávať o punku či písať o punku (punk čítaj pank) je práca radostná, ale i komplikovaná. Radostná preto, lebo punk je neoddeliteľnou súčasťou drvivej väčšiny môjho života. Komplikovaná preto, lebo je ťažké podať uspokojivú odpoveď na otázku - čo to vlastne punk je? Definícií je milión. Najzákladnejšou by mohla byť tá, že punk sa definovať nedá. Punk má toľko variantov, koľko je na svete punkáčov. Toto tvrdenie vyznieva ako klišé, ak sa ním oháňajú iné hnutia či zoskupenia, ale k punku sedí.

Vo svojom prvopočiatku, koncom sedemdesiatych rokov, bol punk jasne profilovaný. Myšlienkovo sa staval proti stádovitosti väčšiny. Vonkajšími „módnymi“ prejavmi provokoval malomeštiakov. Strapaté vlasy, kohútie chocholy, náušnice, kožené bundy, obtiahnuté nohavice, tetovania, okované topánky. Nad hlavou slogan No future. Toto všetko vídať dodnes. Až keď punk zmizol z výslnia a kamier a stal sa pre „veľký biznis“ nezaujímavý, začal žiť naozajstným životom. Plevel odpadol, odumreli príživníci a kvet, čo kvet, ker punku začal bezhlavo klíčiť, rozrastať sa. Dnes je pojem punk taký široký a zahŕňa toľko smerov a odnoží, že je naozaj ťažké vyznať sa v ňom. Ak zostaneme pri hudbe, základom sú, v prenesenom zmysle, tri akordy v rôznych v obmenách.

Ak by som mal uviesť moju vlastnú definíciu punku, znela by takto: Punk je pre mňa rebélia, radosť a priateľstvo.

Poviete si rebélia? Aká to už je len rebélia holdovať punku v dvadsiatom prvom storočí, keď sa žena môže vydať trebárs aj za delfína, muž za lamu a v priamom prenose môžeme vidieť popravy ľudí z celého sveta... Ale nebojte sa, hneď to zdôvodním. Svoju rebéliu som si pred rokmi zadefinoval sám.

Rebel abstinent

Stačilo si položiť jednoduchú otázku. Čo spája ľavičiarov, pravičiarov, géniov i bulov, Rusov i Nemcov, chudobných i bohatých, komunistov i fašistov? Dýchajú, jedia, pijú. S tým nič neurobím, to musím aj ja. Ale je tu jeden element, pomocou ktorého sa možno vyčleniť z tohto „spolku“ konzumentov. Tým elementom je odmietanie všetkých drog. Na základe nekompromisného nepitia som sa vymedzil - a doteraz sa vymedzujem - ako rebel. Podstatou rebélie je odmietať to, čo väčšina schvaľuje. Aktívne a uvedomelo napĺňam tento protest už osemnásť rokov. Aj hudobné skupiny VANDALI a ČAD, v ktorých pôsobím a ktoré sa hrdo hlásia k odkazu punk, propagujú túto životnú cestu. So skupinou ČAD, ktorá funguje od roku 1994 a produkuje najextrémnejšiu podobu punk/hard core hudby, sme momentálne najstaršou nepretržite existujúcou drug free kapelou v Európe.

V Amerike tento fenomén nazvali Straight edge. Poznávacím znamením je „X“ nakreslené zvyčajne hrubou fixkou na chrbtoch dlaní. Niekedy takýmto „ikskom“ označovali na koncertoch mladistvých, ktorým sa nesmel podávať alkohol. Postupne iksko prebrali radikálni punkáči, ktorí odmietali padnúť do kolotoča legálnych i nelegálnych drog od cigariet, cez pivo, tabletky proti bolesti, marihuanu až po heroín, či kokaín.

Byť rebelom – abstinentom nie je ľahké. Dobrovoľne sa vyraďujete zo žúrov, výletov, debát, večierkov a často i pracovných stretnutí. Známosti, ktoré iní nadväzujú či zveľaďujú pri ošúchaných stolíkoch barov alebo výčapov, musíte vy krvopotne budovať s čistou hlavou. Na ospravedlnenie pestiev, ktoré urobíte, nemáte magickú výhovorku „vieš bol som opitý“, alebo „na nič si nepamätám“. Za všetko preberáte plnú zodpovednosť. Niekedy rozmýšľate, kam to všetko povedie. Válek v jedej zo svojich básní píše (parafrázujem): zblázni sa alebo sa na smrť upi. A keď to vraví básnik, zrejme iné alternatívy neexistujú.

Protialkoholická „svätá vojna“ však nie je novým výmyslom. Fanatici dotiahli tento boj do extrému a dokonca mu dali pečať oficiálnosti. V praxi sa to volá prohibícia, ale je otázne, či je to správny smer. Zákazy nič neriešia. Treba mať povedomie, treba sa vzdelávať. V tomto smere oceňujem spolky miernosti, ktoré zakladali ľudia okolo Štúra. Oni už vtedy pochopili, že keď sa chcú ľudia vydriapať z bahna, nesmú ničiť.

V praxi je táto punková rebélia o niečo smiešnejšia, no cibrí môj zmysel pre pohotové výhovorky. Skúste si predstaviť situáciu, keď za vami po koncerte príde pripitý fanúšik – pochlebovač a začne vás núkať vínom v ocmúľanej fľaši. Alebo vám rovno objedná pivo a frťana. Ťažko sa z takých situácií kľučkuje. To, že nepijete, je čudnejšie, ako keby pred klubom pristáli Marťania na gumenom ufe. Preto musíte vymýšľať stále nové zdôvodnenia. Dobrovoľnú abstinenciu vám jednoducho nikto neuzná, presne ako celibátnym duchovným nik neuzná celibát.

Na druhej strane, sú aj povolania, či skôr životné cesty, ktoré si pitie vyložene žiadajú. Akurát minule sme po jednom zvlášť vydarenom koncerte dostali zvlášť nevydarené spanie. Názov spacieho objektu sa honosil prívlastkom – ubytovacie zariadenie hotelového typu. Realita bola iná. Z predraženého pseudohotelíka sa vykľula praobyčajná robotnícka ubytovňa. My s kapelou sme mali najdrahšiu izbu v tomto dome montérkových pelechov. To znamenalo, že súčasťou izby boli tri váľandy s krátkym rázvorom. Nohy od kolien nám trčali von. Izba zahŕňala aj pokazenú chladničku a televízor monštruóznych rozmerov s miniatúrnou obrazovkou. Keď sme chceli využiť komfort toalety a zdvihli sme dekel, na záchodovom dne mĺkvo čakalo niekoľko rozmočených cigaretových špakov a chuchvalce vlasov. V posteli sa preháňali také tie malé „hadíky“, ktoré bývajú na záchodoch a v kúpeľniach.

Pri predstave toho, že tu budeme spať, a že tie hadíky budú po nás s najväčšou radosťou pochodovať, dostal som veľkú chuť opiť sa a ožratý sa zvaliť hoci aj na zem. Veď v takomto prostredí sa ani nič iné spraviť nedá. Nech sa potom nikto nečuduje, že „týždňovkári tak cecajú“. Nakoniec sme z postelí strhli duchne aj prestieradlá a oblečení sme sa zvalili do hadíkovských podstielok. Aj mnohí z kamarátov punkerov sú robotníci, pracujú poctivo a tvrdo a presne tak aj pijú.

Komunita priateľov

A tu sa nám nepriamo vynára iný fenomén. Fenomén priateľstva v punku. Punk v ktorom sa pohybujem ja, je hlavne o priateľstve. Ak by nebol, dávno by pre mňa stratil zmysel.

Na punkových koncertoch býva divoký tanec – volá sa pogo. Vzduchom lieta všetko, od strapatých hláv po okované topánky. Je to skrátka jeden veľký frmol. A tu, v tejto radostnej mase hopsajúcich tiel, funguje jedna vec, ktorá sa prenáša aj ďalej do strapatých dní všedného života. Ak niekto z tancujúcich padne, druhí ho chytia a vytiahnu hore. Aby sa mu nič nestalo. Pre porovnanie sa pozrime na firmy, na biznis. Keď jeden padá dolu, druhí sa z toho tešia. Podaktorí mu ešte podkopnú nohy, dorazia ho kopancom do brucha. Lebo to je konkurencia, to je súťaž, to je boj. A dobrá konkurencia je samozrejme mŕtva konkurencia. Na punkovom koncerte to tak nie je.

Alebo iný príklad. Kamarát z dávnych čias, punkáč potetovaný od hlavy po päty, robí v Trnave perfektnú akciu Kérky pre život. Z Čiech i Slovenska zvolá ľudí, ktorí tetujú, aby predviedli svoje umenie na citrusoch, zvlášť pomarančoch. Tieto „pokérované“ plody sa následne dražia a výťažok ide na detskú onkológiu v Trnave. A na to, že sa tam minulý rok zliezlo len niečo vyše dvesto ľudí, výťažok bol dvetisíc eur. Nie je to veľa, ale keď si zoberieme, že deň predtým istá korporácia v TV víťazoslávne odovzdala na podobný účel šek s päťsto eurami, musíme sa chechtať.

Iní chalani organizujú festival Punkáči deťom. Na Fejsbuku majú vyše deväťtisíc fanúšikov. Festival sa rozrastá. Všetky skupiny tam hrajú bez nároku na honorár. Čo sa vyzbiera, putuje detskej nadácií Pomoc deťom v ohrození. Okrem peňazí, ktoré sú samozrejme potrebné, organizujú na festivale aj zbierku hračiek. Nazbiera sa ich vždy niekoľko vriec a určite robia radosť.

Ďalší aspekt punkového priateľstva spočíva v solidarite a ochote niečo spraviť „pre scénu“. Ľudia vydávajú časopisy, tvoria internetové stránky, ktoré sa punku venujú. Organizujú koncerty, na ktorých zväčša úspešne prerábajú vlastné peniaze.

My sme vďaka „sieti priateľov“ (ako sa niekedy punkovej scéne vraví) hrali takmer v celej Európe a dokonca sme odohrali aj jedno trojtýždňové turné po Brazílii. Organizátori skupine zväčša preplatia náklady na palivo, uvaria jedlo (hlavne vegetariánske) a dajú vám miesto na spanie. Niekedy v chodbe, či na zemi v obývačke u niekoho v byte. Inokedy spíte na pódiu keď štamgasti a fandovia odídu z klubu. V najhorších prípadoch spíte v aute alebo v robotníckej ubytovni hotelového typu, hehe.

K punku inklinuje množstvo občianskych aktivistov. Ochrancovia zvierat, bojovníci za ľudské práva, aktívni antifašisti, anarchisti. To dáva punku punc ľavicovo orientovaného hnutia, avšak spektrum politických názorov v tomto hnutí je rôznorodé. V nijakom prípade sa netoleruje fašizmus.

Punk je vo svojej podstate antiautoritársky, preto sa kriticky stavia k náboženstvu, v našom kultúrnom kontexte hlavne k rímskemu katolicizmu. V tomto smere tvorím výnimku, nakoľko som veriaci snažím sa, aby bol Kristus v mojom živote na prvom mieste.

Punk je zázračný fenomén. Funguje bez dotácií, bez žobrania, bez grantov, kradnutia či podliezania. Dnešný punk funguje vďaka odhodlaniu ľudí a nezištnej láske k trom akordom.

Pišta Vandal von Čad (nar. 1979, vlastným menom Štefan Chrappa) je spevákom a gitaristom skupín Vandali a Čad. Vyučuje literatúru na Katedre slovanských filológií Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Je autorom štyroch básnických zbierok, dvoch rozprávkových kníh, jedného cestopisu a románu Pekelná Muzika. Spolupracuje s redakciou publicistiky Slovenského rozhlasu. Podieľal sa na produkcii desiatok hudobných nahrávok.

článok prebratý z : http://www.multikulti.sk/ine/punk_-_individualna_rebelia.html