Aspoň takto...
Aspoň takto, úvodník Štefana Hríba k aktuálnemu vydaniu časopisu .týždeň (16.11.2015):
ODIŠIEL JURAJ
Minulý víkend dostal na Islande ťažkú srdcovú príhodu náš najbližší priateľ a kolega Juraj Kušnierik. Po dlhej a komplikovanej operácii ležal v umelom spánku v Reykjavíku. V piatok v noci Juro zomrel.
Islandskí lekári odviedli nadľudskú prácu. Opakovane sa pokúšali o regeneráciu srdca a jeho postupné zapojenie. Jurova manželka a dcéra boli minulý týždeň v Reykjavíku, a za Juraja sa modlili aj tí kolegovia, ktorí to inak robia
zriedka. Množstvo reakcií, ktoré sme dostali, hovorilo o Jurovi viac, než čokoľvej iné.
Juraj bol príliš dobrý človek pre tento svet. Nevedel povedať nie, nevedel sa hnevať, nevedel odmietnuť pomôcť. Poznal som ho 30 rokov, a celý ten čas bol rovnaký. Vždy sa usmieval, vždy bol na správnej strane, vždy predpokladal skôr dobro ako zlo, za čo
som sa na neho často hneval. Juraj ale nadovšetko miloval Pána Boha, svoju ženu Natáliu, dcéru Lenku a našu slobodu. Za to som ho celý život ľúbil.
Dnes horko plačem, ale myslím, že Juro sa už znova usmieva. Ahoj Juro, kamarát môj, bolo mi preveľkou cťou.
V posledných dňoch sa toho udialo omnoho viac. Je na nás, ako sa k tomu postavíme. Osobne by som bol rád, ak by sa to zaobišlo bez nenávisti, zjednodušovania reality a zhubného šírenia dezinformácií. Ale to by sme museli žiť asi v inom z možných vesmírov.
Najbližšie tu
↓
