Peter Kršiak pop-folk / Prievidza

nočným tichom nesie sa šum, ak som príliš hlučný, tak si ma stlm
ale kým mi tlkot srdca neustáva buď tou, čo mi ticho v diaľke máva
veď možno mám už deravý čln, ktorý hravo zničí najbližšia z vĺn
a pozri, plachty sú tiež samá diera ale na to sa tu nezomiera

ja sa len pýtam, či som na všetko sám ?
čo je tu vlastne pravda a čo len klam ?
či mi sviečka iba náhle zhorí
alebo skončím ako kvapka v mori ?
a kam sa obrátiť, keď tlačí ma čas
a keď tu nikto nechce počuť môj hlas
vŕby nám sťali, ticho odviezli preč
a práve tam sme našli spoločnú reč

život sa denno-denne stále mení, dnes rieka nezačína pri prameni
a ak vraj nie som iba bielej verný, tak budem celkom isto dušou čierny
človek je tŕňom v oku iných ľudí, to nás už naozaj nič nezobudí ?
len sa tu nenápadne zvláštne žasne, kto bude posledný len ticho zhasne

a ja sa pýtam, či som na všetko sám ?
čo je tu vlastne pravda a čo len klam ?
či mi sviečka iba náhle zhorí
alebo skončím ako kvapka v mori ?
a kam sa obrátiť, keď tlačí ma čas
a keď tu nikto nechce počuť môj hlas
vŕby nám sťali, ticho odviezli preč
a práve tam sme našli spoločnú reč

ešte to nie je tak zlé...stále sa vieme aj smiať
ak sa ti zas bude cnieť, vieš kde ma vždy nájdeš stáť
sú cesty nebezpečné, na ktorých nesmieš sa báť
kým prídem ku konečnej, tú ku mne kľudne si skráť