Denisuocka Žena, 37 let / Hlohovec/Bratislava

Včera som „vynašla“ ideálny spôsob odpočinku v tejto uponáhľanej dobe J Dam vam recept...

Bola som vcera daco vybavovat no a tak ma napadlo, ze tot za rohom mame u nas v Hlohovci pansku zahradu – to je daco, ako park/lesik skvely na prechadzky, oddych.. a tak sa aj stalo, ja som sice leniva, ale povedala som si, pomoze to aj tvojmu prepapanemu bříšku, ktore mi opat robi starosti po Vianociach, oddychnes si od ludi, zruchu, popozeras sa po krasnej prirode... a bolo to naozaj carovne, poviem vam, ja nie som na prechadzky, to skor sa rada poprechadzam po nejakom obchodnom centre s nakupnymi taskami v ruke... no tu – v panskej zahade ma ocarilo jazierko, ktore bolo este stale krasne zamrznute, ja by som si netrufla skocit tam, bo sa uz trosku rozpustalo, no deti, tie sa tam spokojne hrali aj s taskami na chrbte a tak trosku mi poskakovalo srdiecko, aby sa nahodou neprelomil lad pod nimi, no nestalo sa tak, to bola len moja zbytocna, dakedy az prilisna maminkovska starostlivost :)

pocasie bolo krasne, tak akurat, so srandovnou capickou na hlave sa mi nadherne prechadzalo a tak som rozmyslala, preco som toto caro nasla az teraz... no a nenudila som sa, vooobec, v usiach mi hrala hudba z mp3, moja oblubena a to tomu dodalo tu spravnu chut!!! bo viete, ja sa bez hudby nezaobidem, je to jedna z mojich zavislosti...

dnes sa uz tesim, kedy pojdem pozriet to nase carovne hlohovske jazierko opat!!! teraz, ked mam par dni casu, treba to vyuzit vhodne...

ja by som sa v nasom "lesiku" prechadzala snad dovtedy, kym by mi nevypadla baterka na mp3, ale bohuzial ma vyrusilo zvonenie mobilu a tak som sa pobrala domov s malym prianim v srdiecku, aby som zajtra nebola leniva a sla to tam opat omrknut...

kde zacat s hudbou? hudba a ja – to je dlha era, sa jej venujem snad uz odjakziva... s hudbou som zacala v nejakych desiatich rokoch, co si pamatam.. teda s hudbou ako takou.. nepocitam do toho rodinne oslavy, kde som bola male baaabo a v plienocke som sa tam natriasala, pricom som zabavala celu rodinu.. a ece si pamatam, ze som mohla mat nejakych sest rokov, dostala som detsky klavir a „zlozila som pesnicku“, ktoru som mimochodom predstavovala celej rodine, chodila som po navstevach s mojim modrim klavirikom pod pazuskou :D

takze som vo svojich desiatich rokoch zacala pozerat Eso s Terezkou Pergnerovou, ktoru povazujem ece doteraz za uzasnu osobu aj cez vsetky jej preslapy.. ved kazdy mame svoje problemy... tam si pamatam, ze sa mi pacilo Cranberies, ak si dobre spominam.. aaa teraz mozem povedat: ako dieta som mala dobry vkus, teda aspon na toto... potom som mala za sebou viac er obdivovania skupin, spevakov, ako: Kelly Family, Spice Girls, Backstreet Boys, Nataliu Oreiro... no a ece si spominam, ze sme so segrou skakali po gauci a vlnili sme vlasmi, ako ti smiesni chlapci v telke – mimochodom, ti chlapci sa volali kapela Nirvana, ktora je jedna z mojich terajsich najoblubenejsich...

rada by som spomenula prvy koncertik v mojom zivote – to bolo u rodinneho kamarata v nejakej dedinke za Nitrou a neuhadnete, koho som na tom podiu obdivovala... bol to MC Erik a Barbara, ak si na nich ece spominate... no to bol zazitok, dokonca som aj podpis dostala a uz v takom mladom veku sa u mna prejavil obdiv k peknym chlapcom, chcem tym povedat, ze ked si Erik na podiu vyzliekol tricko a hodil ho do javiska, nebolo mi vsetko jedno :DDD musim aj spomenut koncert Kelly Family, kde si ma mama vtedy ece taku „malicku“ vylozila na plecia a moj idol – Paddy mi zakyval.. no to bolo...a odvtedy som bola na mnozstve koncertov... neviem, mozno to budem prehanat, ale si myslim, ze to u mna prevýšilo asi aj stovku.. no moje okolie sa ani tak necuduje, ked podobnu poznamku podotknem, vedia, aky som ja nadsenec koncertov J taky koncert Avril Lavigne bol naozaj uzasny... jej nadsencom ho vrelo odporucujem, stalo to za to usilie a prachy... vtedy som Avril az tak velmi nepocuvala, no na koncerte bola sice „namyslenucka“, no mala byt na co – malicka, ale taky uzasny hlas, aky siel z jej hrdla, nemal chyby... a okrem toho ked popri pesnickach striedala vsetky nastroje a hrala na piatich (pocitala som to), odvtedy ju obdivujem... fakt sikovny cloviecik...

Rokac – to bol nas bar v Hlohovci, nas druhy domov... kazdy tyzden minimalne dva koncerty, kopec zabavy, dobrych ludi... vsetci sme si tam rozumeli, vsetci so vsetkymi kamarati, domaca atmosfera a ta hudba, to bolo vončo, na to som si vzdy vedela poriadne zatancovat, vyblaznit sa J oslavy tam boli vyborne, bo nikdy sa nikto nenudil a majitel, kamarat nas vsetkych bol ochotny, ak ho niekto poziadal o koncert... no bohuzial, Rokac uz skoncil, majitel nezije a nikto nie je ochotny nas bar znovu otvorit.. kto vie, ako to vsetko je a dopadne, ale jednoznacne mi chyba a veeeeelmi... tot Hlohovčania sa nemaju kde „vyskackat“...

rada by som taktiez spomenula koncert Zuzany Smatanovej, ked sme so segrou skakali po lopticke, ktoru Zuzana hodila s podia za ucelom toho, kto ju chyti, ziska jej gitaru... nikdy sme nic poriadne nevyhrali, snad nejaku tu sosku, abo dajake drobnosti, no ked sa segra zdvihla zo zeme a v ruke drzala tenisovu lopticku, az mi vyhrkli slzy... no pochopte – gitara od cloveka, ktoreho obdivujem a prave vo chvili, ked som zacinala ece doma na starej otcovej gitarke brnkat... tu gitaru si velmi cenim, ked sa na nu pozriem, spomeniem si na den, kedy som vycarila najvacsi uskrn na mojej tvari :D je mi luto, ze teraz na gitarku nemam vela casu, bo som cele tyzdne v Trencine a ne doma, no dakedy si cas najdem, ale to, si myslim, ze nestaci, aby som sa naucila hre tak, ako by som naozaj chcela... nuz co, v tomto pripade sa nedaju skomolit dve cinnosti a ja uprednostnujem vzdelanie... takze teraz si raz za cas zabrnkam len tak pre radost...

nuz, co pocuvam v dnesnej dobe??? ja mam v tom misung... na rozdiel od mojich priatelov, ktori pocuvaju cisto len metal, rock, punk a nic ine, ja mam taky siroky vyber – rock, punk (of course), taktiez funky, pop, dakedy r´n´b... a ake su teda moje oblubene kapelky, spevaci??? v prvom rade musim spomenut nitrianske kapelky The Red One, Alalya, potom Zuzana Smatanova, Misha, Avril Lavigne, Blink 182, Green Day, Nirvana, Polemic, Para..

Viete,

ja velmi rada tvorim.. ked som bola malicky, vymyslala som si svoje vlastne rozpravky a pisala som si ich do takej pomyselnej knihy, ktoru som jedneho dna mienila vydať. Bola som na seba hrada.. tento zvyk pisania mi zostal az doteraz... povacsinou pisem pesnicky, no spievat velmi neviem, tak si sem tam pri vysavani nejaku tu moju pesnicku pohmkavam, abo vo vani, to sa ece daaa... napisala som aj par pribehov – poviedok, neviem, ako to presnejsie nazvat... pesnicky su moje ja... ked je clovek smutny, unaveny, v hlave mu viri velmi obrovske mnozstvo myslienok a clovek citi potrebu to zo seba nejakym spobom dostat... dam to na papier, dam tomu nejaky tvar a nadpis – a je z toho pesnicky.. my songs are my soul... a naozaj su, niektore su az prilis osobne.. ale su pekne, su moje, ako kvietky na luke, kazdy si z nich moze nieco vziat, odniest domov tu vonu luky – kusok z nej :D pekne povedane, to ma teraz napadlo... pisem o kamaratstve, laske, sklamani, rodine, priatelstve, skole a vsetkych veciach, ktore sa ma v zivote istym sposobom dotykaju...

nechcem sem pisat moje texty, aby ich dakto nezneuzil, ale napisem sem jeden pribeh/poviedku – moju... je to, ked som bola uplne na dne a dakedy rozmyslam, ako ma take veci mohli napadat... tu je:

LEŽALA

na svojej posteli a úporne premýšľala. Premýšľala nad svojím spackaným životom. Prečo práve ona?! Prečo práve ona sa musela narodiť do tohto času, miesta. Všetko je nanič. Priatelia, rodina, dokonca ani v škole príliš neviniká. Tak čo je zmyslom jej života? Osamelosť, plač, nekonečné premýšľanie a skreslene závery? Je to naozaj veľmi ťažké. Vzťah s jej rodičmi deň po dni graduje a pochopenie medzi nimi je čoraz horšie. Nekonečné hádky o tom, ako je neznesiteľná, nešikovná, nič vo svojom živote nedokázala, stále visí práve na tých „svojich rodičoch“. Čo si vlastne o sebe myslia? Dobre, splodili ju, ale tým to haslo. A bodka. Ako môže niekto pociťovať lásku k človeku, ktorý mu celý život ubližuje a vnútorne ubíja. To ani ona sama nevie a mali by si to uvedomiť aj jej rodičia. Pokiaľ nebude neskoro pre ňu, aj pre nich. Hej, každý príbeh sa jedného dňa skončí. I ten jej. Je to jednoducho otázkou času. No rodičia si neuvedomujú, ako ju svojimi slovami ničia. Nejeden raz pomýšľala na smrť. NO uvedomila si, že sú na svete ľudia, pre ktorých sa ešte oplatí žiť. No tento deň je toho už na ňu priveľa. Priveľa myšlienok, priveľa plaču, veľká depresia. Už to ani ona nedokáže ovládnuť. Zoberie sa na balkón nadýchať sa čerstvého vzduchu a ešte raz si všetko premyslieť. No nemala to robiť. Býva príliš vysoko a v tomto prípade sú činy silnejšie, ako city a ona sama...