Při poskytování našich služeb nám pomáhají soubory cookie. Využíváním našich služeb s jejich používáním souhlasíte. V pořádku Další informace

The Wilderness punk / Trnava

„Singel Načo pojdem domov 2017“

Skladby v přehrávači

Pro přehrávání skladeb je třeba zapnutý javascript, flash plugin verze 9 nebo HTML5 kompatibilní browser.

Novinky

Prečo je kritika kapitalizmu dôležitá? Prvá časť

Upraveno:

Stať sa občas cynickou obludou môže byť zábavné. No niekedy nás dokáže cynizmus pohltiť natoľko, že prestaneme byť ochotní obetovať čas, energiu a intelektuálny potenciál tomu, aby sme priebežne revidovali vlastné názory na témy, ktorým buď dostatočne nerozumieme, alebo len citeľne nenarúšajú našu komfortnú zónu. Stať sa občas cynickou obludou môže nachvíľu pobaviť aj ostatných. Ale aj naštvať, ak sa z cynizmu stane obranný štít voči všetkému, čo pochádza zo sveta mimo našej bubliny.

Toto nebude primárne o Radovi Ondřejíčkovi a jeho statuse, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani jeden hoaxer stotožňujúci Európsku Úniu s Treťou ríšou. Ani o jeho vskutku chabej argumentácii pod ním. Bude to o tých, čo musia prevracať očami vždy, keď niekto vyrukuje s názorom, že na pravicu a ľavicu sa v roku 2018 nehrá. Keď to, že hranice konceptu extrémizmu sú závislé od panujúceho status quo, nedokáže vidieť alebo aspoň neberie v úvahu. A kým sa rôzne kolektívy (niektoré aj oficiálne ocenené) svojimi aktivitami pokúšajú v spoločnosti pomôcť zmene k lepšiemu, sú na základe politických nuáns a ich chybnej diferenciácie odsudzované.

Jednou z rozporuplných tém sa nedávno opäť stali K. Marx a jeho Kapitál – minimálne v časoch predminulého storočia kľúčové dielo kritiky kapitalizmu a jeho mechanizmov. Averzia voči tomuto spisu mi príde pochopiteľná v prípade, že vám ho trieskali o hlavu boľševici počas štúdií pred rokom ´89. Dokonca aj neochotu pokúsiť sa znova ho otvoriť na vlastnú päsť, bez balastu dezinterpretácií vládnucej strany, považujem za nevyhnutný sprievodný jav vzniknutej averzie.

No byť kvôli tomu nekritickým voči súčasnému systému a stotožňovať Marxa so zločinmi páchanými v jeho mene je určite krátkozraké, čoho sa (nevyčerpávajúco) dotknem v ďalšej časti. Aby bolo jasno, osobne som viac zástancom kritiky Marxa zľava a za marxistu sa nepovažujem.


Stav kritiky systému z centristickej až pravej pozície

Tvrdiť, že človek, pohybujúci sa na politickom kompase od stredu smerom doprava, je absolútne nekritický voči systému, by bolo nespravodlivé. Ak by tomu naozaj tak bolo, po vražde Martiny a Jána by sa v uliciach neocitol taký obrovský dav ľudí. Rovnako tak počas gorilích protestov. Takisto by neexistovalo množstvo projektov a iniciatív, snažiacich sa očistiť inštitúcie od korupčných praktík a tajných machinácií, ktoré práve tento systém umožňuje uskutočňovať.

Istá dávka kritiky tu teda je, pretože bez nej by sme boli iba naivná masa, ľahko manipulovateľná vládnucou vrstvou. To si uvedomuje každý súdny človek. Preto túto krajinu ešte nemajú plne v moci hardcore fašisti, a tí, čo ju takmer plne v moci majú, musia denne čeliť útokom od médií a občianskych aktivistov.

Táto kritika sa však dotýka systému iba na jeho povrchu. To, samozrejme, nijako nedehonestuje jej význam. Čiastočne nám to však pomáha pochopiť, prečo je kritika kapitalizmu, poťažmo modelu zastupiteľskej demokracie, taká dôležitá. Dôvody pre ňu sú objektívne. Nie sú produktom nevybúrenej mladíckej nasratosti.

Žijeme v systéme, ktorý nie je imúnny voči totalitným praktikám. Ak aj rôzne zákony, regulácie či vzdelávacie projekty aspoň dočasne bránia eskalácii ich náznakov vo vrcholovej politike, v hlavách ľudí ktorejkoľvek generácie nemôže tento systém zabezpečiť prirodzený odklon od autoritárskeho myslenia a zabrániť inklinácii k fašistickým ideológiám. Pred ďalším čítaním by bolo dobré si ujasniť, čomu presne systém nemôže zabrániť, pomocou úryvku z eseje Umberta Eca o večnom fašizme.


Čo kapitalizmus nedokáže

Prečo tomuto kapitalizmus nedokáže zabrániť? Odpoveď sa zdá byť svojim spôsobom prostá. Je to tým, že v systéme, ktorého úspešnosť závisí od ukazovateľov akými sú práceschopnosť, kúpyschopnosť, konkurencieschopnosť atď., sa stávajú princípy humanizmu, tolerancie, dôstojnosti ľudského života či rovnosti pohlaví iba jeho nadstavbou.

Nie sú relevantné pre človeka, nevyzbrojeného vhodným kultúrnym zázemím, vhodnými rodinnými pomermi, intelektuálnymi schopnosťami a vzdelaním, ktorý sa snaží zaobstarať pre seba a svojich blízkych prostriedky potrebné k prežitiu. Posúvajú sa do kategórie životného štýlu a filozofie, ktoré sú navyše v mnohých prípadoch konzumnou mašinériou degradované na obyčajné produkty, ktorými človek manifestuje konkrétny odtieň vlastnej osobnosti.

Na to, aby sa vyššie spomenuté a im podobné princípy dostali do prvej priečky našich záujmov, v súčasnom systéme neexistuje veľa pák. A všetky existujúce by sa dali zastrešiť pojmom ideologická indoktrinácia. Indoktrinácia na školách, ideálne už v škôlke, indoktrinácia na pracoviskách, indoktrinácia inštitucionalizovaná, riadená štátom.

Mala by prestúpiť myslenie človeka natoľko, aby aj napriek svojej mizernej situácii nie len že nepodporil, ale ani nevytvoril napríklad hnutie, postavené na rasových predsudkoch, nenaakumuloval finančný kapitál potrebný na šírenie svojej veci a pomocou legálnych procesov umožnených systémom zastupiteľskej demokracie nevyšplhal na vrchol politickej moci.

Indoktrinácia je veľmi nepríjemný a nebezpečný proces. Sčasti sa už vo svete uplatňuje. Sú s tým spojené safe space zóny, záchody určené pre transgender ľudí, možnosť adopcie detí homosexuálnymi pármi...

Všetko sú to samo o sebe pozitívne kroky a majú svoj význam. Najmä pre ľudí, ktorých sa to bytostne týka a majú tú smolu, že musia žiť v spoločnosti, ktorá nedokáže zo dňa na deň akceptovať skutočnosť, že svet je rozmanitejší a farebnejší, ako sme si možno donedávna mysleli. Má to však aj svoju odvrátenú tvár.

Tieto kroky, akokoľvek dôležité, nikdy nebudú reflektovať potreby „obyčajných“ ľudí. Nikdy v kontexte súčasného systému. Každý jeden takýto krok je vodou na mlyn radikálne pravicovým bunkám a všetkým, pre ktorých je istý koncept mravnosti a morálky posvätný. Takýchto ľudí je množstvo aj priamo pri moci.

Znamená to, že by sa podobné kroky teda nemali radšej presadzovať? Určite nie. Ústup by znamenal prehru. Ale nesmieme po každom úspechu zatvárať oči pred jeho negatívnymi následkami.

Snaha eliminovať tieto následky indoktrináciou zákonite vedie k rôznym druhom odporu. Fenomén postfaktuálnosti a postmoderný trend relativizácie navyše umožňujú tento odpor zaodieť do koncipovanej formy uceleného filozofického, pseudovedeckého či politického smeru (diktatúra humanizmu a podobné nezmysly), čo tomuto odporu dodáva nie len punc serióznosti, ale aj generuje tradíciu, ktorá sa dá predať ďalej nasledujúcim generáciám.

Snaha vzdelávať a indoktrinovať spoločnosť potom pôsobí skôr ako pokarhanie decka, ktoré na pieskovisku bije druhé decko, s vysvetlením, že biť ostatné deti je „no no“, a myslieť si, že vďaka tomu z neho nevyrastie sériový vrah. Podobne aj my môžeme dosiahnuť určitých úspechov. Ale trendy sa menia. Veľmi ľahko sa môže zmeniť aj trend liberálnosti. Pretože kapitalizmus, základný faktor nášho prežitia, sa nijako nemení a stále podmieňuje naše najzákladnejšie životné potreby. Ecov ur-fašizmus teda v našich hlavách bezpečne prežíva ďalej.


Máme sa lepšie?

Z toho nám vychádza, že jedným z určujúcich predpokladov je, aby systém dokázal pokryť základné ľudské potreby a zachovať pri tom človeku jeho dôstojnosť. Smerujeme k tomu? Kapitalizmus sa zdá byť spravodlivý. Kto pracuje, ten niečo má. Kto nie, ten má málo. Existujú rôzne záchranné siete a sociálne zamerané projekty.

Máme sa lepšie, ako sme sa mali v minulosti? Máme. Iba sa tak necítime. Dôvodov, prečo tomu tak je, je viacero. Dôležité však je, že sa tak necítime. A hlavne, možno sa máme lepšie oproti minulým časom. Ale máme sa dobre adekvátne k časom dnešným?

Je rozumné veriť v pomalý, pozvoľný proces zlepšovania sa a počas toho dúfať, že sa to tu až do nejakej vysnívanej budúcnosti nezvrhne, keď vidíme, že zvrhnúť sa to tu môže každých niekoľko rokov, kedy si bezprostredne po sebe vymenia moc čierny liberál s bielym šovinistom? Je takýto systém vôbec v poriadku? Veríme vôbec v nejakú lepšiu budúcnosť? Chceme ju? Myslíme si, že je možná a dosiahnuteľná pomocou tohto systému?

A tu sa natíska dôležitá otázka. Ak veríme v nejaký približne ideálny stav spoločnosti, ktorý chceme pomocou kapitalizmu dosiahnuť, čomu sa ten stav podobá? Chceme odstrániť chudobu, rasovú neznášanlivosť, všetky druhy diskriminácie, dosiahnuť technologický pokrok, ktorý by nás oslobodil od väčšiny manuálnej práce, zosúladiť našu existenciu s prírodou, aby už viac nemusela toľko trpieť?

Chceme to a veríme tomu? Ak nie, tak o čo sa tu celý čas snažíme? O čo nám, preboha, ide, keď sme zmierení s tým, že genocídy a vyhladzovacie tábory sa proste musia občas vrátiť? Pretože práve kapitalizmus takéto tendencie preukázateľne generuje a v niektorých prípadoch priamo podporuje, ako si ukážeme ďalej. Alebo toto naozaj nechceme a veríme v niečo lepšie? Tak potom... je to možné dosiahnuť pomocou kapitalizmu? A ak áno, je náš výsledný ideál vôbec ešte kapitalizmu podobný?


Extrém kapitalizmu

Kapitalizmus nezaručuje demokraciu. Nie je jej synonymom. Je flexibilný, dokáže sa prispôsobiť. Dôkazom toho je režim, ktorý u nás panoval pred rokom ´89. Je to proste tak. Nebol tu komunizmus a marxizmus bol čosi ako Biblia v rukách inkvizítorov. Dokonca aj prvky socializmu tu boli zavedené veľmi pochybným spôsobom a rôzne sociálne opatrenia strácali svoj význam vo svetle štátnych represií, prenasledovania jednotlivcov a celkovo teroru, ktorý strana zaviedla.

Panoval tu štátny kapitalizmus s príchuťou pseudosocializmu, v ktorom centrálna moc bola výsostným kapitalistom a zvyšné obyvateľstvo tou povestnou vykorisťovanou triedou. Mechanizmy kapitalizmu nie sú v žiadnom rozpore s autoritárskymi režimami a už vôbec neriešia ľudský život ako taký. To všetko riešia princípy demokracie, na ktoré sa ale kapitalizmus môže zvysoka vysrať, ak im trh a záujmy tých najbohatších zavelia na ústup.

Kapitalizmus je potrebné krotiť, čo je už samo o sebe podozrivé. Ak sa chceme hrať na extrémy, tak sa môžeme pozrieť na jeho extrémnu a neskrotenú formu. Je ňou libertariánstvo. Ekonomická škola rakúskeho typu, alebo ak chceme, anarchokapitalizmus – vo výsledku vláda mafií, vedúca v konečnom dôsledku k vláde jedinej najsilnejšej mafie.

Je rozumné stavať naše životne dôležité potreby na takomto základe? Minimálne intuitívne tušíme, že nie. Preto zavádzame opatrenia, ktoré sa často až nápadne ponášajú na tie socialisticky ladené. Aj preto nežijeme v totálnom kapitalizme, ale v akomsi hybride. Pomocou regulácií, sociálnych opatrení, zákonov, daní, krotíme neviditeľnú ruku trhu.

Ako však bolo povedané, ak trh a záujmy tých najbohatších zavelia princípom demokracie na ústup, máme zamiesené na poriadny problém. Pre istú, nazvime ju filantropickú, časť ľudí z vyššej vrstvy to tak nemusí byť, ale pre masy robotníckej a nižšej triedy (áno, toto rozdelenie je stále relevantné) dávajú v intenciách kapitalizmu nedemokratické princípy stále zmysel.

Kým bude naša spoločnosť stáť na pilieroch kapitalizmu, netolerancia, rasizmus, nerovnosť medzi pohlaviami, diskriminácia etc. budú a nikdy neprestanú dávať zmysel. Vždy budú jednou z možností, po ktorých bude efektívne siahnuť. Vždy sa nájde pomerne obhájiteľný dôvod na ich presadzovanie. Vždy zostanú iba nadstavbou a tým, čo bolo opísané už vyššie.

A práve toto ich postavenie, počas ekonomických kríz alebo mocenských výpadov krajín ako sú napr. súčasné Rusko, umožňuje záujmovým skupinám vystavať protidemokratickú agendu, militarizuje sa pomocou toho spoločnosť, prihrievajú ohne vojny, mobilizujú reakcionárske prúdy a k moci sa dostávajú alebo si ju upevňujú brontoví psychopati s otrasným účesom.

Nezávisle na tom, ako ďaleko sa občianska spoločnosť a demokratické povedomie v danej krajine rozvinuli. Nehovoriac o roly, ktorú v celom procese zohráva pravidelné striedanie generácií. A nehovoriac o tom, že aj „Biblie“ západných liberálov, ako je napr. Huntingtonov Stret civilizácií, v sebe nesú množstvo nebezpečných myšlienok.


Záver prvej časti

Preto sa vízia radikálnejšej ľavice nestotožňuje s reformizmom a neverí v koncept ľudských práv, ktoré sú hierarchizovanej spoločnosti blahosklonne darované vládnucou vrstvou zhora nadol. Cieľom nie je presviedčať spoločnosť o tom, čo je správne a čakať, kedy a ako to konečne príjme a pochopí, ale tvoriť spoločnosť a rozvíjať systém, v ktorých sú všetky spoločensky a politicky nebezpečné predsudky a praktiky irelevantné a vedú do slepej uličky.

Nie vládnuť, uplatňovať autoritu a trestať, ale spolupracovať a vytvárať prostredie, v ktorom sa takéto toxické myšlienky rozpustia ako v kyseline. Neodpustím si to, pán Ondřejíček, ale toto je to isté ako nacizmus, iba z druhej strany? Ok, človek to môže považovať za utopické či neuskutočniteľné. Ale čisto iba z úcty k intelektuálnej poctivosti: dajú sa tieto dve veci zamieňať? Neobťažujte sa odpovedať. Viem, že by ste sa ani neobťažovali.


Zobrazit všechny novinky »

Nejbližší koncert

Zobrazit všechny koncerty »

Poslední přidané obrázky

Zobrazit všechny galerie »

Videa

Zobrazit všechna videa »

Poslední názory

jungleboogie

miso: Viem, že existujú dve úplne prvé nahrávky "Nejím, nespím, neučím sa" a tuším "Nemám rád", ktoré sme natočili asi polroka predtým, než sme natočili verzie pre album. To boli úplne prvé dve nahrávky, čo sme mali. Ale kde to CD je netuším.

Živá nahrávka by mala byt jedna z festivalu Hulifest. To CD sa aj normálne niekde predávalo. Mali sme tam jednu, alebo dve pesničky. Tuším "Nemám rád" a "Halleluja". Ale ani to nikde nemám. Možno Martin, basgitarista to bude mat.

Keby sme sa k niečomu dostali, tak ti to pošlem. Napíš trebárs do správy svoj mail :)

Zobrazit všechny názory »

Bandzone.cz Tip týdne

31. března 2014

Fanoušci: 352

Spřízněné kapely: 0

Žádné spřízněné kapely

Podobné kapely

Statistika profilu

Návštěv dnes
6
Návštěv celkem
85 593
Poslechnuto skladeb
101 423
Profil registrován
5.6.2011