Při poskytování našich služeb nám pomáhají soubory cookie. Využíváním našich služeb s jejich používáním souhlasíte. V pořádku Další informace

The Wilderness punk / Trnava

Skladby v přehrávači

Pro přehrávání skladeb je třeba zapnutý javascript, flash plugin verze 9 nebo HTML5 kompatibilní browser.

Novinky

Boh a fašistický štát alebo vzťah religiozity a autority

Upraveno:

      Všetko so všetkým súvisí. Aspoň v zmysle toho, o čom budem písať ďalej. Koncept videnia sveta konkrétneho človeka sa skladá z viacerých dielikov, z ktorých ani jeden nie je izolovaný od ostatných. Nájdu sa rôzne vrodené predispozície, no ich vplyv na výsledné hodnotenie reality a s tým spojené vzorce vlastného správania môže jedinec – či už s menšou alebo väčšou námahou – slobodne odmietnuť, čiže zredukovať ich vplyv, alebo naopak sa s nimi stotožniť a uplatňovať ich v subjektívnom zrení objektívnej reality. Výsledná paradigma, v tomto texte ponímaná viac vo Wittgensteinovskom zmysle, je v najvšeobecnejšom zhrnutí kombináciou dvoch fundamentálnych filozofických východísk – politického a duchovného/náboženského východiska. V nasledujúcom texte sa pojednáva o tom druhom, čiže duchovnom/náboženskom východisku, ďalej už iba náboženskom, pre jednoduchšiu prácu s textom. Píšem o tom z troch dôvodov. Prvý je ten, že mi prišla zaujímavá kombinácia zdrojov, ktoré ma k tomuto textu viedli – jedno z výborných minuloročných čísiel anarchistickej revue Existence, esej geniálneho Umberta Eca o večnom fašizme a krátky príspevok k prednáške o demokracii a slobode v duchovnej kultúre prednesený teológom, kňazom, sociológom a neviem čo všetko ešte, Tomášom Halíkom. Práve niektoré z vetičiek v týchto zdrojoch obsiahnuté ma nakopli k tomu, aby som tému rozvinul. Druhý dôvod je ten, že to, o čom budem písať, je v podstate vysvetlením významu pesničky Moc od The W, na spôsob pokecov k pesničkám našich kamarátov z kapely BOX. Takisto voľne nadväzuje na ten dlhý nudný monológ pred pesničkou Lacný pank, kde sa hovoria tie veci typu „ked neexistuje Boh, tak neni dobro a zlo“ atd. atd. Nie je komentárom k tejto pasáži v Lacnom panku, ale v istom zmysle s ňou súvisí. Tretím dôvodom je skutočnosť, že sa tu píše o fašizme, o fašizujúcich tendenciách v spoločnosti a faktoroch, ktoré majú potenciál tieto tendencie vybičovať do znepokojivých rozmerov. Fašizmus je skurvené hovno, a preto je treba, aby sa spoločnosť ozývala. No nie ani tak zvrchu, ako zdola. Je na nás, obyčajných ľuďoch – nie v zmysle obyčajných ľudí ako zdroja politického kapitálu parlamentných strán –, aby sme s týmito vecami niečo robili. Tí hore sú mimo našej hry, pretože ich hra je postavená primárne na zachovaní statusu quo, kde síce hodnoty ľudskosti majú svoje miesto, no vo chvíľach, kedy sa nimi dá epidémia fašizmu a zla mierniť  už v zárodku, nikdy nebudú prednejšie, než sú exkluzívne zisky, ktoré ponúka neviditeľná ruka trhu. Masa musí sama vedieť, prečo je fašizmus aj s jeho nadstavbami odpad, ktorý treba vyniesť pomocou vlastného rozumu, nie prostredníctvom hŕstky vládnych splnomocnencov. Preto aj tento text nekončí niekde v šuplíku, ale na našej stránke, pre zamyslenie sa hoc aj jediného človeka, ktorý je ešte na vážkach, či sa ho snažia oklamať tí, čo vykrikujú čosi o vlastizradcoch a vo všetkom vidia nastrčených židov, alebo tí, čo každú chvíľu niekoho označujú za nácka či fašistu.

Boh a fašistický štát alebo vzťah religiozity a autority

      V tretej štvrťročenke anarchistickej revue Existence z roku 2015 sa redakcia na stranách 15-16 venuje ohliadnutiu za úspechmi anarchistického hnutia v jednom zo starších čísel dnes už nevychádzajúcej A-kontry. Mimo iné sa v ňom píše, že české prostredie je aj vďaka vplyvu anarchistov pred prvou svetovou vojnou jedno z tých najateistickejších. Je pravdou, že Česká republika končí v rebríčkoch mapujúcich cirkevnú príslušnosť v našich končinách na najspodnejších priečkach. Otázkou zostáva, do akej miery toto neidentifikovanie sa jednotlivých respondentov s kresťanským, poťažmo žiadnym vierovyznaním, znamená ich stotožnenie sa s ateizmom v jeho najúplnejšom dôsledku. Napríklad evolúcia je faktom. No prijatie tohto faktu ešte neznamená, že človek v nej nachádza odpovede na všetky trápiace ho existenčné otázky. Preto pozorujeme, že medzi nami existujú ľudia, ktorí sa dištancujú od akéhokoľvek náboženského vierovyznania, no vždy si nechávajú otvorené zadné dvierka pre rôzne formy duchovna, napr. v podobe guruov, pochybných filozofov či „prebudených“ raperov, z ktorých sa odrazu stali vysokopreosvietení jedinci. Čiže tu sa nám otvára priestor pre niečo, čo Tomáš Halík nazval akýmsi „něcizmem“. Je to čosi ako viera, ktorá sa dá deklarovať už dobre známym „neverím v Boha, ale verím, že tu niečo je.“ Túto vetu by som označil za šahádu něcistov. Něcizmus zvyčajne zapĺňa vyprázdnený priestor, ktorý po sebe zanechalo buď sklamanie z ponuky inštitucionalizovaného náboženstva, alebo viac či menej vedomá rezignácia na hľadanie pravdy v tejto oblasti. To platí, ak si človek nenájde inú vyváženú náhražku za jedno zo svetových náboženstiev, alebo neskončí  rovno v tábore ateistov. Něcizmus otvára však nové možnosti. Otvára možnosti novej logiky, nových postupov vyhodnocovania reality v korelácii s abstraktnosťou ľudského myslenia, no a pri udretí na správnu strunu môže odštartovať aj prekvapivo prudké náboženské prebudenie, sprevádzané nebývalou oddanosťou. Je to akási hybernačná fáza, bod nula, čosi ako agnosticizmus, ale nie tak úplne. Jedným zo smerov, ktorým sa něcizmus môže veľmi ľahko vydať, je synkretický prístup k náboženskej problematike. Ten sa vyznačuje osobitým druhom logiky. A tu prichádza rad na Umberta Eca. Túto logiku považuje za prvý zo štrnástich príznakov, sprevádzajúcich nástup fašizmu, ku ktorému máme blízko v prípade, že pozorujeme v spoločnosti zhruba polovicu z nich:

      „Prvým rysom ur-fašizmu je kult tradície. Tradicionalizmus je samozrejme omnoho starší než fašizmus. Nielenže je typický pre kontrarevolučné katolícke myslenie po francúzskej revolúcii, ale zrodil sa už v dobe neskoršieho helenizmu ako reakcia na klasický grécky racionalizmus. V stredozemnom priestore začali ľudia rôznych náboženstiev (z ktorých väčšina bola zhovievavo prijatá do Rímskeho panteónu) snívať o zjavení, ktoré sa dostavilo na úsvite ľudských dejín. Toto zjavenie zostávalo podľa názoru tradicionalistickej mystiky po dlhú dobu skryté pod rúškom zabudnutých jazykov – v egyptských hieroglyfoch, keltských runách, na zvitkoch málo známych ázijských náboženstiev. Táto nová kultúra musela byť synkretická. Synkretizmus nie je iba, ako hovorí slovník, „kombinácia rôznych foriem viery a praktík“; táto kombinácia musí tolerovať rozpory. Každé z mnohých pôvodných posolstiev obsahuje poklad múdrosti a kedykoľvek sa zdá, že hovorí niečo odlišného či nezlučiteľného s ostatnými, ide iba o to, že všetky tieto posolstvá nepriamo, alegoricky poukazujú k tej istej prvotnej pravde.
      V dôsledku toho nemôže existovať žiadny pokrok v poznaní. Pravda už bola vyslovená raz a navždy a my sa iba môžeme snažiť neustále interpretovať jej tajomné posolstvo.
      Stačí sa len pozrieť na sylabus každého fašistického hnutia a nájdeme v ňom hlavných tradicionalistických mysliteľov. Nacistická gnóza bola živená tradicionalistami, synkretikmi a okultnými podivínmi. Najvplyvnejším teoretickým zdrojom bola koncepcia novej talianskej pravice. Julius Evola zmiešal Svätý grál a Protokoly sionských mudrcov, alchýmiu so Svätou rímskou ríšou národa nemeckého. Samotný fakt, že talianska pravica, aby predviedla otvorenosť svojho myslenia, neskôr rozšírila svoje učenie a zahrnula doňho diela Josepha de Maistra, Guenona a Gramsciho, je krikľavým dokladom synkretizmu.
      Ak sa ponoríte do regálov, ktoré sú v amerických kníhkupectvách označené ako New Age, môžete tu nájsť dokonca aj Svätého Augustína, ktorý, pokiaľ viem, fašista nebol. Ale kombinácia Augustína a Stonehenge – to je symptóm ur-fašizmu.“

      Z tohto nevyplýva, že každý, koho zaujíma ezoterická paveda, číta New Age literatúru, verí v tajomnú univerzálnu silu či považuje otázku Boha za nevyriešiteľnú, je fašistom či inklinuje k fašizmu. Faktom ale zostáva, že takéto filozofické východisko, pripomínam, že jedno z tých dvoch fundamentálnych, predstavuje plodnú pôdu pre zaklíčenie obdobne mylného východiska politického, ktoré môže mať drastickejšie následky, týkajúce sa celej spoločnosti.
      Na tomto mieste je potrebné odlíšiť vyššie opísaný myšlienkový diskurz synkretizmu od autentického ateizmu a autentického kresťanstva, aby nevznikol dojem, že sa tu pojednáva o existencii/neexistencii Boha, alebo že sa tu o náboženstve hovorí v takom zmysle v akom to robí v spojenom vydaní Bakuninových publikácií kniha, ktorej názov napodobňuje titulok tohto textu. Tak ako ateizmus, aj kresťanstvo spolu s väčšinou ďalších svetových náboženstiev, sú koncepty, ktoré je možné interpretovať rôznymi spôsobmi, ale vo svojom jadre sú nemenné, čiže netolerujú rozpory. Kresťanstvo má niekoľko nemenných dogiem a vieru stmelenú práve ich nemennosťou. Ateizmus má svoju vedu, ktorá prezentuje množstvo objektívnych dôkazov, poskytujúcich ateistom verifikovateľný podklad pre stanovisko, ktoré zastávajú. Synkretizmus nemá ani jedno z toho, preto umožňuje oslobodenie sa od akýchkoľvek zákonov, vrátane zákonov logiky. Toleruje rozpory, zlučuje nezlučiteľné, hľadá štvorcové kruhy. Samozrejme, že aj ateizmus a kresťanstvo nesú v sebe prvky, ktoré môžu prerásť v neblahé politické následky, ale vtedy už sa nejedná o ich autentické podoby. K tomu sa vrátim neskôr.
      Späť k samotnému synkretizmu. Je všeobecne známe, že všetci nacistickí pohlavári, vrátane toho najtrápnejšieho, neboli ateistami, ale ukážkovými synkretikmi. Dá sa povedať, že boli deťmi svojej doby, kedy duchovné a pseudofilozofické smery ako špiritizmus, ezoterizmus, teozofia a mnohé iné priam rozkvitali. Takmer všetci boli členmi rôznych tajných spolkov, ktoré miešali náboženské prúdy orientu s európskou tradíciou a seriózne vedecké poznatky s pavedeckými dohadmi a rasisticky orientovanou antropológiou. Ak sa toto zmieša s autoritárskymi politickými chúťkami, zavarili sme si na poriadny problém. Je to zmes, na ktorú najvýraznejšie doplatili v minulom storočí židia. Nacisti sa neštítili preberať myšlienky aj z židovského mysticizmu, reprezentovaného najmä kabalou. Hnacím motorom antisemitizmu predsa nebol primárne odpor k judaizmu (veď aj ten je dielikom univerzálnej múdrosti), ale stovky lacných pamfletov á la Protokoly sionských mudrcov. Tie zasa poskytli alibi pre diskriminačnú a neskôr likvidačnú politiku namierenú proti židom. Rozuzlenie tohto celého nám poskytuje kvalitatívna analýza dvoch fundamentálnych filozofických východísk nacistického diskurzu, z ktorej vyplýva, že tak ako jeho náboženské, tak aj politické východisko boli založené na lži, čiže boli chybné, teda nesprávne – zlé. Ak by sme aj trvali na tom, že nejestvuje jednoznačná odpoveď na otázku existencie Boha, poťažmo absolútnej pravdivosti jedného zo svetových náboženstiev (v našich končinách kresťanstva), je isté, že synkretické východisko je jednoznačne a absolútne mylné. A politika, odvolávajúca sa na lživé a podvrhnuté pamflety, je rovnako mylná a chybná ako tie pamflety samotné. Čiže spoločnosť, vedená a stotožňujúca sa so synkretikmi a žrútmi podvrhnutých pamfletov, rovná sa spoločnosť zlá.
      V čom spočívajú paralely s dneškom? To zhrniem iba v jednej jedinej otázke, na ktorú si odpovedzte sami: už ste postrehli tých vrieskajúcich paviánov, nosiacich handry popísané runovým písmom, oslavujúcich svoje vraj slovanské korene, čo vzývajú pohanských bohov, a súčasne „ochraňujú“ kresťanské hodnoty a deklarujú svoju oddanosť Ježišovi Kristovi?

Neautentickosť

      Z histórie vieme, že aj z kresťanských a ateistických kruhov vzišlo toho veľa tragického. V prípade kresťanstva hovoríme o spolupráci s totalitnými režimami a niekedy samotnom iniciovaní fašistických nálad. No tu je na mieste otázka autenticity. Kresťanstvo je pre obrovskú časť ľudu formalitou, prihlásením sa k tradícii predkov, všetkým možným, iba nie poctivou intelektuálnou disciplínou. Často nadobúda formu poverčivosti, podobnej trom krokom vzad, aby sme zabránili nešťastiu, keď nám cez cestu prebehne čierna mačka. Ibaže v tomto prípade nejde o tri kroky vzad, ale o represie voči mravne uvoľnenejším jedincom či inovercom, vnímané ako prevencia voči trestu Božiemu. Najmä precitlivenosť v mravnej oblasti je jedným z ďalších symptómov ur-fašizmu. Nie je nič zlé na mravnej cudnosti, to je jasné. Ale strach z toho, že uvoľnenejšie mravy iného človeka nejakým spôsobom ohrozujú moju vlastnú integritu a vzťah s Bohom, to je nepochopenie vlastnej viery, čiže prejav neautentického kresťanstva, dovolím si tvrdiť. Keďže fyzické násilie ako také je pre radového kresťana neprijateľné (je to jeden s najľahšie pochopiteľných odkazov Krista), nesnažia sa takíto kresťania „očisťovať“ spoločnosť od nežiaducich prvkov bezprostredným násilím, ale pomocou represívnych zložiek silne autoritárskeho štátu. Zavedenie takéhoto mechanizmu im ponúka iba nekompromisný vodca, ktorého posolstvá súznejú s obavami „slušných“ a „mravných“ občanov.
      Ateizmus domyslený do dôsledkov často naráža na problém, ktorý sa spája s morálnym rozlišovaním. Nejde o to, že by ateista nemohol byť dobrým človekom v hraniciach dobra a zla, vymedzených morálnou kultúrou západnej civilizácie. Problém spočíva v tom, že toto filozofické východisko postráda oporný bod, nezávislý od úsudku indivídua, ku ktorému sa dá v otázkach morálneho zákona odvolať vždy, keď niekto tento morálny zákon porušuje, podobne ako sa dá odvolať na zákonodarné mechanizmy, keď niekto pácha zločin. Otázky dobra a zla, poťažmo etiky, sa môžu stať predmetom spoločenského konsenzu, a teda relatívnymi, čo môže mať hrozivé následky, ak sa k moci dostane niekto, pre koho napr. univerzálne ľudské práva nie sú až takými univerzálnymi, ako sme boli doteraz zvyknutí. Častá dezinterpretácia Darwinových záverov, odvolávajúca sa na boj o prežitie medzi druhmi, môže veľmi ľahko viesť  k podobným scenárom, k akým viedla éra stalinizmu, či súčasný neoliberálny (nerád používam toto slovo, ale čo už) konštrukt, majúci vedúci podiel na sociálnej nerovnosti a vzostupe extrémistického podhubia.
      Tieto nežiaduce podoby ateizmu a kresťanstva sú výsledkom odchýlky v ich samotnom jadre. Nie iba na povrchu. Vyprázdňujú tieto východiská zvnútra a zbavujú ich autentickosti. Preto sa o autentickom ateizme a kresťanstve nedá hovoriť ako o symptómoch ur-fašizmu. Čo neplatí pre synkretický diskurz, nakoľko ten žiadnou autenticitou nikdy neoplýval. Je tvorený nekonečným množstvom koncepcií, ktorých podoba závisí od ľubovôle jedinca alebo skupiny. Tento prístup umožňuje ospravedlnenie mnohých skratiek, v ktorých účel ospravedlňuje prostriedky.

Záver

      Pluralita názorov je veľmi dôležitá vec. Tolerancia je ešte dôležitejšia vec. No názor nemusí nutne reflektovať fakty a tolerancia nemusí vždy napomáhať konštruktívnej diskusii. Tento text môže byť chápaný aj ako výzva k intelektuálnej poctivosti v otázkach podstaty človeka, ľudstva a sveta, v ktorom musíme žiť, nech už prídeme k akémukoľvek záveru. Symptómy ur-fašizmu sa dajú liečiť práve iba takouto formou. Nie násilím, nie presviedčaním, ale analýzou a vyvodením záverov, ktoré plnia úlohu opodstatnených argumentov, ak chceme prísť k zmysluplnému záveru aj v diskusii či polemike. Toto bolo pojednanie o jednom z prvých symptómov ur-fašizmu, podľa toho, ako ich formuloval Umberto Eco. No nikdy takéto pojednania nesmú byť vnímané ako MY o NICH, ale ako MY o NÁS.


Zobrazit všechny novinky »

Nejbližší koncert

Zobrazit všechny koncerty »

Poslední přidané obrázky

Zobrazit všechny galerie »

Videa

Zobrazit všechna videa »

Poslední názory

pre misa


Bez profilu

lacný pank is not dead metal

Zobrazit všechny názory »

Bandzone.cz Tip týdne

31. března 2014

Fanoušci: 286

Spřízněné kapely: 0

Žádné spřízněné kapely

Podobné kapely

Statistika profilu

Návštěv dnes
3
Návštěv celkem
58 695
Poslechnuto skladeb
80 501
Profil registrován
5.6.2011