Bežala dlhým tmavým tunelom a počula len absolútne ticho. Tak hrozné, desivé ticho... a pritom z celej situácie preda vyžaroval akýsi pokoj. Nepočula svoj zrýchlený dych, ba nepočula ani svoje kroky, ktoré by sa mali ozývať tunelom, stále tichšie a tichšie, až kým by sa posledný hlások ozveny nestratil v hlbinách. ,,Stoj," zaznelo jej v hlave. Bola to len myšlienka, a predsa ju ohlušila viac než najhlasnejší výkrik v bežnom svete. Taký hlas, takú ideu, to sa nedalo neposlúchnuť, ani keby jej nedochádzal dych. Jej telo zareagovalo okamžite.

,,Prečo tam bežíš?" opýtal sa opäť hlas.

,,Je tam svetlo," zašomrala odpoveď.

,,Kde ho vidíš?" namietala myšlienka.

,,Nevidím, ale je tam. Žiarivé svetlo, už nie ďaleko predomnou. Viem, že tam je. Musím sa tam dostať."

Opäť sa pohla smerom do väčšej a väčšej hĺbky tunelu. Ťažil ju nezvyčajný pocit, no každým krokom dopredu sa jej kráčalo ľahšie.

,,Stoj! To nie je svetlo pre tvoje oči. Vráť sa!" hlas znel o čosi slabšie ako pred chvíľou.

Opäť sa zastavila, no po chvíli sa znovu pohla vpred.

,,Neodchádzaj!" počula ozvenu v svojej mysli. Aký slabý hlas ju to predtým ovládol. Nie, už sa viac nenechá. Svetlo je tak blízko... Ešte niekoľko krokov... A zrazu to zbadala. Koniec. Tak blízko! A také oslepujúce, viac ako mesiac v splne, viac ako slnko v ten najjasnejší deň. Na tvári sa jej zjavil pokojný úsmev.

,,Nechoď tam! Obzri sa, nevidíš tých ďaľších, slepo kráčajúcich tak ako ty?" šepot už skoro ani nemohla počuť. Ale obzrela sa a v srdci ju bodol desivý strach. Bolo ich toľko, desiatky, stovky, tisíce nemých postáv kráčajúcich k zdroju tej žiarivej sily. Niektoré sa usmievali a poslušne kráčali, tak ako i ona, len niekoľko minút dozadu. Minút? Existoval tu vôbec čas? Veď kráčali tak pomaly... Niektorých pohyby boli trhané, akoby sa silou snažili pretrhnúť puto, ktoré ich nútilo kráčať. Chceli sa otočiť, chceli utiecť čo najďalej od tej prekrásnej žiary, pokojnej, nevinnej, láskavej... A mocnej, veď ťahá k sebe všetkých ako na zlatých nylonových nitkách.

,,Oni sa nemôžu otočiť. Ty môžeš! Vráť sa!"

Musia sa mýliť, kto by utekal pred Slnkom? Vtom sa jeden odtrhol a upaľoval späť takmer ako o život. Ako o život? Svetelné vlákno sa plazilo za ním a omotalo sa mu okolo členku ako had. Spadol na zem s nemým výkrikom v tvári. Ona vedela čo kričí. Taký človek môže kričať len jediné...

,,Vráť sa, prosím!" plakal tichučký hlások v jej hlave.

,,Už idem," zvrtla sa na útek. Videla dosť. Letela tak, ako ešte nikdy, obzerajúc sa očami strachu. Ale zlatá niť ju neprenasledovala. Ju ešte nie.

Vbehla do tunela, no kroky späť ju ťažili viac a viac. Bežala s vypätím síl, potkýňala sa, padala. Hlas v mysli ju však držal jeho vlastnou silou. Jej vlastný hlas. V tuneli ďaleko od žiarivého svetla plného lásky a hadích vlákien.

Posledný raz sa zrútila k zemi, so strachom, plačom, bolesťou. Plazila sa ďalej, až kým sa jej oči nezavreli.

Keď ich znovu otvorila, naskytol sa jej pohľad na nádhernú kyticu kvetov. Kyticu kvetov, položenú na nočnom stolíku pri nemocničnej posteli. Slnečné lúče prenikajúce cez sklennú tabuľu okna ju hladili na tvári. Pomaly napla všetky svoje svaly, akoby skúšala funkčnosť svojho tela. Fungovalo. Celé. Neuveriteľné. Zahĺbila sa do spomienok, ktoré vnímala už len ako matný sen, akoby to bolo tak dávno... Cítila vietor vo vlasoch, cítila ten tlak vzduchu oproti nej, mierne krytá Jakeovým telom v čiernej motorkárskej bunde. Tá rýchlosť, voľnosť a sloboda spojená s bezhraničnou dôverou v človeka, sediaceho pred ňou. Lebo bez nej to nejde...

A potom to bolo také rýchle. Zákruta, kamión, šmyk a už len letela... a kráčala dlhým tmavým tunelom... A videla kyticu kvetov a slnečné lúče, a chcelo sa jej smiať, ako ešte nikdy v živote. Všetko bolo farebnejšie a na ničom nezáležalo, len... ,,Jake?"

,,Som v poriadku." ozvalo sa vedľa nej. Cítila dotyk teplej ruky na svojom čele. ,,Už ti to nespravím. Už nikdy. Nikomu. Predám moto, už ma nikdy neuvidíš jazdiť."

,,Nie, to snáď nie," hlas v mysli sa jej rozliehal hlavou, až ju bodlo pri srdci.

,,Nevzdávaj sa. Nie kvôli mne. Prosím. Ja ti nič nevyčítam, ja som šťastná, že som."  To ona by v duši cítila vinu, ešte včera rozprával s takým nadšením o jazdení a výletoch. Miluje to. Ako kliešť ju zvierali výčitky svedomia. Výčitky z jeho výčitiek.

,,Mohol som ťa zabiť." odvetil s odporom v hlase.

,,Ale nezabil." Myslela na to, ako by skončili, keby sa nestihol vyhnúť kamiónu. Či by ho spoznala medzi všetkými tými postavami kráčajúcimi slepo k svetlu, ťahanými zlatými vláknami moci. Či by s ním ešte niekedy mohla prehovoriť, veď tam bolo také desivé ticho...

,,Bez dôvery by si si už aj tak neužila jazdu," stále odporoval.

,,Ale ty si moju dôveru nestratil..."

 

 

No risk no fun.