RSPM indie-rock / Bratislava

rodíš sa v novom rohu novej izby 

v čerstvom priestore

zaliaty na povrchu plastových stolov

váhavo spomalím

ochromený živou bolesťou

pritlačí nás oboch 

oboch späť

k rozpaženej stene

na miesto vyhasnutej lampy

s tieňom ľadovým

ako okríknutý

zahanbene zmĺknem

o hrany lámem

obrysy

a rozochvené prsty

plné neprestupných hlasov

v ozvenách vracajú sa k sebe

kým 

trpezlivo rátam výkriky slnka

v čerstvo otvorenom lese

na hladkých kmeňoch

cez vetvy horúcich stromov

ukazuješ do púšte iba tušenej

brúsim ťa na koncoch

jemných plôch

delím takmer nulou

čistím krv soľou

tak jasnou až lapám

po nádychu

pohlcuješ každý môj pohyb

usmievaš sa mňa 

z každej kvapky ortuti

snívame v nich

spolu

Nehybný

v Nehybnom

nový sen  horúci a ťažký ako roztavené olovo

uprostred perlivého dňa, vzápätí uniká

s ľahkosťou drozda chytaného do medvedích pascí

ešte na teba myslím, keď prst opisuje do vzduchu kruh,

stále na teba myslím, keď opisuje ďalší kruh,

na nočných tratiach zrak ostáva nahý,

prihováraš sa mi z rozžiarených

opadaných listov,

naklonený nad prah tvojich pier

na miestach kde sa jazyk len

jemne opiera o skutočnosť

drvíš chodník

ktorý sa pod tvojou mäkkou pätou

márne zvíja

ako trblietavý

zo seba rodiaci sa had

v nestráženej chvíli noc zatvorí sa s jasným

puknutím a mizne smerom dolu, do studní

ktoré sa v mnohohlasných ozvenách napĺňajú až po okraj

šepot neodbytných myšlienok sa na svetle stráca

ich šepot sa stráca

na nočných tratiach zrak ostáva nahý,

prihováraš sa mi z rozžiarených

opadaných listov,

a niekto čaká v jablku

z plných pľúc napĺňa dvor

ostrým krikom dieťa,

dlane plné korálok

kolmej vody,

opúšťajú loptu,

ktorá ako pestrý parník

pláva dolu

po prúde novej rieky,

parník pokračuje ďalej

až k otvoreným brehom,

kde na chvíľu

nepokojne uviazne,

lopatky lapajú po dychu,

po opore spodných prúdov,

ktoré spolu so slnkom znova

opisujú viditeľný kruh,

dieťa v dotyku s loptou

spoznáva svoju guľatosť,

takže mu už nič nebráni

plávať von z delty

zatiaľ však ostáva

slastne ležať

pätami pohládza nánosy

teplého bahna,

dieťa sa smeje,

otáča v dlani loptu, jej jasné tiene

kĺže po jej povrchu hore

a potom znova do vĺn,

je všemocné keď si píska

medzi korálkami kvapiek,

vie, že v hre sa môže opakovať

do súmraku, do tmy

plné živého blúznenia,

pláva

po hmate s istotou slepca,

vie, že pri tom môže mlčať

a načúvať hviezdam,

tuší,

že bezprostredne plní

sme až v túžbe

objaviť more

ešte dokáže rýchlo horieť

a nezhasnúť,

blúdiť a nestratiť cestu,

ktorá uhýba každému neistému kroku,

kráčať po vlnách a tíšiť

ich len obrátením dlane,

pretože dávno vyslovilo

všetky ich,

ako aj všetky naše mená