Peter Kršiak pop-folk / Prievidza

veziem sa na vlne slov, ktorým sám nerozumiem
na miesto kde splyniem s tou, čo dávno chcem
neviem či dorazím včas, život mi spomalil spoj
ženie ma vnútorný hlas a nepokoj

nepoznám adresu, smer...netuším kde ma čaká
úsmev jej zmenil tvar pier, je skrátka taká
spokojná aj s tým čo mám...vie, že viac nedal by nik
výsledok vie každý sám, ten má otáznik

vydáva nenápadný tón a hľadať sa ju stále oplatí
ak je nám súdená, tak z blízka sa usmeje
už v diaľke zvoní zvon a prekážky sú večne na trati
no kým svieti zelená, nič zlé sa nedeje

v jej stopách ustlal si dážď, vetru sa nechce z vlasov
raz poviem tak tu ma máš a znič ma krásou

vydáva nenápadný tón a hľadať sa ju stále oplatí
ak je nám súdená, tak z blízka sa usmeje
už v diaľke zvoní zvon a prekážky sú večne na trati
no kým svieti zelená, nič zlé sa nedeje

prichádza zvyčajne s tmou, stráca sa na svitaní
láka tou najkrajšou hrou, je čiarou v dlani
komu raz odkryje tvár ten sa už nevylieči
zásadne tvorí len pár a to jej svedčí