Śrī Śrī Rādhā Dāmodara Temple - O kapele | Bandzone.cz
Při poskytování našich služeb nám pomáhají soubory cookie. Využíváním našich služeb s jejich používáním souhlasíte. V pořádku Další informace

Śrī Śrī Rādhā Dāmodara Temple world music-psychedelic / spiritual

Skladby v přehrávači

Pro přehrávání skladeb je třeba zapnutý javascript, flash plugin verze 9 nebo HTML5 kompatibilní browser.

Členové

Kontakty a odkazy

Dodatečné info

 

H   a   r   e     K   ṛ  ṣ  ṇ  a   ! 

Všetka Sláva Šrílovi Prabhupádovi a Jeho nasledovníkom! 

 

Ak sa ti pošťastilo navštíviť tento kúsok bandzonu, vychutnaj si prosím transcendentálne vibrácie svätých mien. Tieto skladby boli nahrané vo Vaišnavskom chráme v Montréali a sú to mantry a bhajany ospevujúce Najvyššiu Osobnosť, Príčinu všetkých príčin, Nezávislého Dobrodinca všetkých živých bytostí, Boha, Šrí Kršnu. 

Vibrácia Maha-mantry: Hare Kršna Hare Kršna Kršna Kršna Hare Hare/ Hare Ráma Hare Ráma Ráma Ráma Hare Hare nie je hmotný zvuk. Je to vibrácia pochádzajúca priamo z duchovnej úrovne a je neodlišná od Kršnu samotného. Jej spievanie očisťuje zrkadlo srdca a mysle od prachu hmotnej existencie a povznáša živú bytosť, ktorá je čistou dušou na duchovnú úroveň, stále bližšie k sféram z ktorých sme sem prišli a kam patríme, prirodzene a neodškriepiteľne. 

Túto Mantru nám milostivo doniesol  Šríla Prabhupáda, aby z nej mali prospech všetci... Využime túto príležitosť  a spievajme sväté mena Pána. 

 

Prednášky Šrílu Prabhupádu so slovenskými titulkami ::tu::

Viac kníh, konverzácií, listov a prednášok Jeho Božskej Milosti tu.

Originál Bhagavad-Gíta (1972) tu.

  

 

Prosím spievaj:

Hare Kršna Hare Kršna

Kršna Kršna Hare Hare/

Hare Ráma Hare Ráma

 Ráma Ráma Hare Hare

 

 

A buď šťastný!

 

 

 

Bio a historie

 

K   ṛ  ṣ  ṇ  a tento zvuk je transcendentálny. Kṛṣṇa znamená najvyšší pôžitok. Každý z nás, každá živá bytosť, hľadá pôžitok, ale nevieme, ako hľadať pôžitok správnym spôsobom. S materialistickým konceptom života sme pri získavaní pôžitku frustrovaní na každom kroku, pretože nemáme žiadne poznanie  o skutočnej úrovni na ktorej môžeme mať dokonalý pôžitok. Aby si človek mohol užívať skutočný pôžitok, musí  najprv porozumieť tomu, že nie je telo, ale vedomie. Nie presne vedomie, pretože vedomie je vlastne príznakom našej skutočnej identity: sme čisté duše, momentálne ponorené v tomto hmotnom tele. Moderná hmotná veda na toto nekladie žiaden dôraz, preto sú vedci vo svojom porozumení duše niekedy zmätení. Duša je však skutočnosť, ktorej dokáže porozumieť každý prostredníctvom prítomnosti vedomia. Každé dieťa dokáže pochopiť, že vedomie je príznakom duše.

Celý proces, ktorý sa snažíme naučiť sa z Bhagavad-gīty (spevu Boha) teda je, ako dosiahnuť túto úroveň vedomia. Keď dokážeme konať z tejto úrovne vedomia, potom už pre nás nebude možné poklesnúť späť na úroveň telesného vedomia.  Potom, keď toto telo skončí sa oslobodíme od hmotnej kontaminácie, náš duchovný život sa oživí a konečným výsledkom bude, že vo svojom ďalšom živote, po opustení tohto tela, získame svoj plný, večný duchovný život. Duša je večná.

Vedomie nepodlieha zániku, a to dokonca ani po zničení tohto tela. Skôr sa premiestni do iného druhu tela a my sme si opäť vedomí hmotného konceptu života. Toto sa taktiež popisuje v Bhagavad-gīte. Ak je naše vedomie v čase smrti čisté, môžeme si byť istí, že náš ďalší život nebude hmotný – náš ďalší život bude duchovný. Ak naše vedomie v čase smrti nie je čisté, potom po opustení tohto tela musíme prijať nové hmotné telo. Toto je proces, ktorý prebieha. To je zákon prírody.

Máme jemnejšie telo. Telo, ktoré vidíme, je hrubohmotné telo. Je ako košeľa a kabát: pod kabátom je košeľa a pod košeľou je telo. Podobne, čistú dušu zakrýva košeľa a kabát. Odevom sú myseľ, inteligencia a falošné ego. Falošné ego znamená mylný názor, že "ja" som hmota, že "ja" som produktom tohto hmotného sveta. Tento názor ma lokalizuje. Napríklad, pretože som sa narodil v Indii, myslím si o sebe, že som Ind. Pretože som sa narodil v Amerike, myslím si, že som Američan. Ale ako čistá duša nie som ani Ind ani Američan. Som čistá duša. Ostatné sú označenia. Američan,alebo Ind alebo Nemec alebo Angličan: mačka alebo pes alebo včela alebo netopier, muž alebo žena: toto všetko sú označenia. V duchovnom vedomí sa od takýchto označení oslobodzujeme. Toto oslobodenie dosahujeme, keď sme neustále v styku s Najvyššou dušou, s Kṛṣṇom.

Medzinárodné hnutie pre vedomie Kṛṣṇu má jednoduchý účel - udržiavať nás v neustálom styku s Kṛṣṇom. Kṛṣṇa s nami môže byť v neustálom styku, pretože je všemocný. Preto s nami môže byť v styku prostredníctvom Svojich slov. Jeho slová sa od Neho nelíšia. To je všemohúcnosť. Všemohúcnosť znamená, že všetko čo sa Ho týka má rovnakú potenciu. Napríklad ak sme tu v hmotnom svetesmädní a chceme vodu, keď budeme len opakovať: „voda, voda, voda, voda,“ svoj smäd neuhasíme, pretože slovo nemá tú istú potenciu ako samotná voda. Potrebujeme vodu v jej podstate. Potom svoj smäd uhasíme. V transcendentálnom, absolútnom svete, však takýto rozdiel neexistuje – Kṛṣṇovo meno, Kṛṣṇove vlastnosti, Kṛṣṇovo slovo – všetko je Kṛṣṇa a poskytuje rovnaké uspokojenie.

Niektorí ľudia namietajú, že Arjuna s Kṛṣṇom hovoril preto, lebo Kṛṣṇa bol pred ním prítomný, zatiaľčo v mojom prípade prítomný nie je. Tak ako môžem  od Neho obdržať pokyny? Ale Kṛṣṇa je prítomný vo Svojich slovách – v Bhagavad-gīte. V Indii, keď hovoríme o Bhagavad-gīte, alebo o Śrīmad-Bhāgavatame, bežne ich uctievame kvetmi, alebo iným príslušenstvom tak, ako sa vyžaduje pri uctievaní . V náboženstve Sikhov podobne, hoci nemajú žiadnu podobu Božstva, uctievajú knihu Granthasahib. Niektorí z vás sú  možno oboznámení s touto komunitou Sikhov. Uctievajú Granthu. Podobne Moslimovia uctievajú Korán. Podobne v Kresťanskom svete sa uctieva Biblia. Je pravdou, že Pán Ježiš Kristus je prítomný vo Svojich slovách. Kṛṣṇa je tiež prítomný vo Svojich slovách.

Tieto osobnosti, či už Boh alebo Boží syn, ktoré prichádzajú z transcendentálneho sveta, si zachovávajú svoje transcendentálne identity bez toho, aby ich kontaminoval hmotný svet. To je ich všemohúcnosť. Máme zvyk hovoriť, že Boh je všemohúci. Všemohúcnosť znamená, že Boh sa nelíši od Svojho mena, Svojich vlastností, Svojich  radovánok, od Svojich pokynov. Preto je diskusia o Bhagavad-gīte taká dobrá, ako diskusia s Kṛṣṇom Samotným.

Kṛṣṇa sídli vo vašom srdci a v mojom srdci tiež. Īśvaraḥ sarva-bhūtānām hṛd-deśe ´rjuna tiṣṭhati. Boh sídli v srdci každého. Boh od nás nie je vzdialený. Je prítomný. Je taký priateľský, že s nami ostáva pri našich opakovaných zmenách zrodení. Čaká, kedy sa na Neho obrátime. Je taký láskavý, že hoci my na Neho môžeme zabudnúť, On na nás nezabúda nikdy. Hoci syn môže zabudnúť na svojho otca, otec nikdy nezabúda na svojho syna. Podobne, Boh, pôvodný otec všetkého, všetkých, všetkých živých bytostí, nás nikdy neopustí. Môžeme mať rozličné druhy tiel, ale tie sú len našim odevom. Nemá to nič do činenia s našou skutočnou identitou. Naša skutočná identita je, že sme čistá duša a táto duša je časťou a časticou Najvyššieho Pána. Existuje 8 400 000 druhov života. Dokonca biológovia a antropológovia to nemôžu spočítať presne, ale z autoritatívnych zjavených písiem máme túto informáciu.  Ľudské bytosti predstavujú 400 000 druhov, a existuje 8 000 000 ďalších druhov. Kṛṣṇa, Najvyšší Pán, však prehlasuje že všetci, či zvieratá, ľudia, hady, polobohovia – všetko, čokoľvek – všetci sú v skutočnosti Jeho synovia.

Otec dáva semeno a matka semeno prijíma. Telo sa tvorí podľa tela matky. A keď je telo úplne sformované vychádza von – či z mačiek, psov, alebo z ľudí. To je proces plodenia. Otec dáva semeno a to sa mieša s dvoma druhmi sekrétov v lone matky, a počas prvej noci sa telo sformuje ako hrášok. Potom sa postupne vyvíja. Vyvíja sa deväť otvorov: dve uši, dve oči, dve nozdry, ústa, pupok, pohlavie a konečník.

Podľa svojej minulej karmy, alebo činností dostáva človek telo aby si užíval, alebo aby trpel. To je proces zrodenia a smrti. A po skončení tohto života opäť umiera a znovu vstupuje do lona nejakej matky. Ďalší druh tela sa narodí. To je proces reinkarnácie.

Mali by sme byť veľmi usilovný v snahe prerušiť tento proces opakovaného zrodenia a smrti a výmeny tiel. To je výsada ľudskej formy života. Tento proces opakovanej zmeny cez narodenie a smrť môžeme zastaviť. Môžeme znovu nadobudnúť svoju skutočnú duchovnú podobu a byť blažení, plní poznania a mať večný život. To je účel evolúcie. Nemali by sme to premeškať. Celý proces oslobodenia začína práve tak, ako sme teraz začali spievať a načúvať. Chcel by som zdôrazniť, že toto spievanie svätého mena Boha (HARE KṚṢṆA HARE KṚṢṆA KṚṢṆA KṚṢṆA HARE HARE / HARE RĀMA HARE RĀMA RĀMA RĀMA HARE HARE) a načúvanie pravdám Gīty je také dobré, ako telesná asociácia s Kṛṣṇom. To sa hovorí v Gīte. Tento proces sa nazýva kīrtana. Aj napriek tomu, že niekto nerozumie jazyku, aj tak skrz načúvanie nadobudne určitú zbožonsť.  Takú to má potenciu.

Existujú dva námety týkajúce sa Kṛṣṇu. Vlastne dva druhy námetov. Jedným námetom je táto Bhagavad-gīta. Vyslovil ju Kṛṣṇa. A druhým námetom týkajúcim sa Kṛṣṇu je  Śrīmad-Bhāgavatam. Ten hovorí o Kṛṣṇovi. Takže existujú dva druhy Kṛṣṇa kathā (námetov), a oba sú rovnako mocné, pretože sa zaoberajú Kṛṣṇom.

Keďže Bhagavad-gīta bola vyslovená na bitevnom poli Kurukṣetra, niektorí ľudia sa pýtajú, čo máme spoločné s bitevným poľom. Nemáme nič spoločné so žiadnym bitevným poľom. Túžime po poznaní o duchovnej sfére. Prečo by sme sa teda mali obťažovať s týmto bitevným poľom? Pretože je tam Kṛṣṇa, a preto je celé bitevné pole Kṛṣṇa-izované. Tak ako keď elektrický prúd prejde do nejakého kovu, celý kov sa nabije elektrinou, takisto, keď je Kṛṣṇa zaujatý nejakou vecou, tá vec sa Kṛṣṇa-izuje. Ináč by nebolo treba diskutovať o Kurukṣerovskom bitevnom poli. To je Jeho všemohúcnosť.

Táto všemohúcnosť sa taktiež popísuje v Śrīmad-Bhāgavatame. Existuje mnoho Kṛṣṇa-kathā. Védska literatúra ich je plná. Védy znamenajú, že sú plné Kṛṣṇa-kathā. Písma, vrátane Véd, sa môžu javiť odlišné, ale všetky sú určené na Kṛṣṇa-kathā. Aký bude výsledok, ak budeme jednoducho načúvať týmto témam o Kṛṣṇovi? Je to čistá transcendentálna vibrácia a výsledkom bude duchovné vedomie.

Kvôli svojej hmotnej kontaminácii sme v priebehu mnohých, mnohých zrodení vo svojom srdci nahromadili veľa nepriaznivých vecí. Mnoho, mnoho zrodení – nie len toto zrodenie, ale tiež minulé zrodenia. Keď teda svoje srdcia naplníme s Kṛṣṇa-kathā, potom sa kontaminácia, ktorú sme nahromadili, zmyje. Naše srdcia sa očistia od všetkého smetia. A ako náhle sa smetie vyčistí, umiestnime sa v čistom vedomí.

Je veľmi zložité vykoreniť zo seba všetky tieto falošné označenia. Napríklad, som Ind. Nie je veľmi jednoduché okamžite si myslieť, že nie som Ind, ale čistá duša. Podobne nie je pre nikoho jednoduchou úlohou ukončiť svoju identifikáciu s telesnými označeniami. Ak ale budeme pokračovať v načúvaní Kṛṣṇa-kathā, bude to veľmi jednoduché. Urobte experiment. Urobte experiment, ako jednoducho budete schopní oslobodiť sa od všetkých týchto označení. Samozrejme nie je možné odrazu vyčistiť všetko smetie z mysle, avšak okamžite sme si vedomí, že vplyv hmotnej prírody poľavil.

Hmotná príroda pracuje v troch kvalitách – dobro, vášeň a nevedomosť. Nevedomosť je beznádejný život. Vášeň je materialistická. Ten, koho ovplyvňujú kvality vášne túži po tomto falošnom pôžitku hmotnej existencie. Pretože nepozná pravdu, chce vyžmýkať energiu tela, aby si užíval túto hmotu. To sa nazýva kvalita vášne. Čo sa týka ľudí v kvalite nevedomosti, nemajú ani vášeň, ani dobro. Nachádzajú sa v najhlbšej temnote života. Umiestnení v kvalite dobra môžeme pochopiť, aspoň teoreticky, čo sme, čo je tento svet, čo je Boh a aký je náš vzájomný vzťah. To je kvalita dobra.

Načúvaním Kṛṣṇa-kathā sa oslobodíme od úrovní nevedomosti a vášne. Umiestnime sa v kvalite dobra. Prinajmenšom budeme mať skutočné poznanie – poznanie o tom, kto sme. Nevedomosť je ako zvieracia existencia. Zvierací život je plný utrpenia, no zviera nevie, že trpí. Vezmite si prípad prasaťa. Samozrejme tu v New Yorku nevidíme nijaké prasa. Ale v dedinách Indie prasatá vidno. Ó, aký je jeho život mizerný, žije na špinavých miestach, žerie výkaly a je vždy nečisté. Prasa je však veľmi šťastné keď môže žrať výkaly a mať neustály pohlavný styk so samicou a keď tlstne. Prasa veľmi tlstne kvôli duchu užívania si, ktorý je prítomný, hoci pre neho je to zmyslový pôžitok.

Nemali by sme byť ako prasa, falošne si mysliac, že sme šťastní. Myslíme si, že keď budeme ťažko pracovať vo dne, v noci a potom budeme mať nejaký sexuálny život, že takto budeme šťastní. Ale toto nie je šťastie. Toto sa v Bhāgavatame popisuje ako prasacie šťastie. Ľudské šťastie je to, keď sa človek umiestni v kvalite dobra. Potom môže pochopiť, čo je skutočné šťastie.

Ak v našej dennej rutine načúvame tejto Kṛṣṇa-kathā, výsledkom bude, že všetky nečisté veci v srdci nahromadené život za životom sa vyčistia. Skutočne uvidíme, že už viac nie sme umiestnení v nevedomosti, alebo vášni, ale že sme umiestnení v kvalite dobra. Aká je táto pozícia?

Zistíme, že sme šťastní v každej životnej situácii. Nikdy sa nebudeme cítiť mrzuto. V Bhagavad-gīte nájdeme, že toto je naša pozícia brahma-bhūta (najvyššia úroveň dobra). Védy nás učia, že nie sme táto hmota. Sme Brahman. Aham brahmāsmi. Pán Śankarācārya kázal toto evanjelium svetu. Nie sme táto hmota, sme Brahman, duch. Keď skutočne dosiahneme duchovnú realizáciu, potom sa zmenia naše príznaky. Aké sú tieto príznaky? Keď je niekto umiestnený vo svojom vlastnom duchovnom vedomí, potom po ničom neprahne, ani nelamentuje. Lamentujeme kvôli strate a prahneme po zisku. Ttento hmotný svet charakterizujú dve choroby: prahneme po tom, čo nevlastníme: „Ak získam tieto veci, budem šťastný. Nemám žiadne peniaze, ale ak získam milión dolárov, potom budem šťastný.“ A keď máme milión dolárov, nejako ich stratíme. Potom  nariekame, „Ó, stratil som to!“ Keď prahneme po zisku, je to druh úzkosti. A keď trpíme stratou, je to tiež úzkosť. Keď sme však umiestnení v brahma-bhūta, nebudeme cítiť úzkosť, ani nebudeme prahnúť. Budeme všetko a všetkých vidieť rovnako. Hoci budeme v uprostred ohnivého víru, nebudeme rozrušení. To je kvalita dobra.

Bhāgavatam znamená veda o Bohu. Ak je niekto vytrvalý vo vede o Bohu, umiestni sa v štádiu brahma-bhūta. V tomto štádiu brahma-bhūta musíme pracovať, pretože práca sa tu odporúča. Dokiaľ máme toto hmotné telo, musíme pracovať. Nemôžeme prestať pracovať, nie je to možné. Musíme si však osvojiť taktiku yogy, a takto, hoci vykonávame nejakú obyčajnú činnosť, do ktorej nás umiestnil osud alebo okolnosi, neexistuje škoda. Predstavme si, že v nejakom zamestnaní musí človek klamať, pretože ináč jeho obchod nemôže pokračovať. Klamstvo nie je veľmi dobrá vec, takže človek usúdi, že jeho biznis nie je založený na veľmi morálnych princípoch a preto by sa ho mal vzdať. Avšak v Bhagavad-gīte nájdeme pokyn, aby sa ho nevzdával. Hoci sme v takýchto okolnostiach, že naše živobytie nemôže pokračovať bez určitých nefér praktík, nemali by sme sa ho vzdať. Mali by sme sa však snažiť očistiť ho. Ako sa očistí? Nemali by sme si prisvojovať ovocie svojej práce. To je určené Bohu. 

Sukṛta znamená zbožné činnosti. A duṣkṛta znamená hriešne činnosti. Na hmotnej úrovni môžeme byť zbožní alebo bezbožní. Buď vykonávame nejaké zbožné činnosti,alebo vykonávame nejaké hriešne činnosti – alebo máme zmes, zbožné a hriešne. Pán Kṛṣṇa nám radí, aby sme konali s poznaním o Najvyššom alebo s oddanosťou Najvyššiemu. Čo toto poznanie znamená? Znamená, že  "som časťou a časticou najvyššieho vedomia" alebo že "nie som toto telo." Ak sa identifikujem ako Američan, ako Ind, alebo to alebo ono, potom som na hmotnej úrovni. Mali by sme sa identifikovať nie ako Američania, ani ako Indovia, ale ako čisté vedomie. "Som vedomie podriadené najvyššiemu vedomiu," inými slovami "som služobníkom Boha. Boh je najvyššie vedomie a Ja som Jeho služobník." Pre naše súčasné porozumenie, teda podriadený znamená služobník. 

  

K ṛ ṣ ṇ a – Najvyšší Objekt Lásky

(z Nektáru Oddanosti)

 

 Bhakti znamená oddaná služba. Každá služba má nejaký príťažlivý rys, ktorý služobníka postupne ženie ďalej a ďalej. Každý z nás je v tomto svete neustále zamestnaný v nejakej službe a impulzom pre túto službu je potešenie, ktoré z nej získavame. Hnaný náklonnosťou k žene a deťom pracuje muž rodiny vo dne aj v noci. Filantrop pracuje rovnakým spôsobom kvôli láske k väčšej rodine, a nacionalista pracuje pre vec svojej krajiny a krajanov.

Tá sila, ktorá poháňa filantropa, hospodára aj nacionalistu sa nazýva rasa, alebo druh nálady (vzťahu), ktorej chuť je veľmi sladká. Bhakti-rasa je nálada odlišná od obyčajnej nálady, ktorú si užívajú svetskí pracovníci. Svetskí pracovníci veľmi ťažko pracujú vo dne v noci, aby si vychutnali určitý druh rasy, ktorou sa rozumie zmyslový pôžitok. Vychutnávanie, alebo chuť svetskej rasy netrvá dlho a preto sú svetskí pracovníci náchylní neustále meniť svoju pozíciu pôžitku. Obchodník nie je uspokojený celotýždňovou prácou, preto chcúc zmenu, odchádza na víkend na miesto, kde sa pokúša na svoje obchodné aktivity zabudnúť. Potom čo strávi víkend v zabúdaní, opäť mení svoju pozíciu a obnovuje svoje obchodné činnosti. Hmotné zamestnanie znamená prijať na určitý čas nejaký konkrétny status a potom ho zmeniť. Táto pozícia zmeny sem a tam je technicky známa ako bhoga-tyāga, čo znamená pozíciu striedania zmyslového pôžitku a odriekania. Živá bytosť nemôže stabilne zotrvať ani v zmyslovom pôžitku, ani v odriekaní. Zmena prebieha neustále a nemôžeme byť šťastný v žiadnom z týchto stavov kvôli našej večnej konštitučnej pozícii ako večných častí Najvyššieho Pána.

Zmyslový pôžitok netrvá dlho, a preto sa nazýva capala-sukha, alebo mihotavé šťastie. Napríklad, bežný muž rodiny, ktorý veľmi ťažko pracuje vo dne v noci a je úspešný v poskytovaní pohodlia členom svojej rodiny takto vychutnáva určitý druh nálady, ale celý jeho pokrok hmotného šťastia sa okamžite končí spolu s jeho telom, ako náhle skončí jeho život. Smrť sa preto berie ako predstaviteľka Boha pre ateistickú triedu ľudí. Oddaný si uvedomuje prítomnosť Boha oddanou službou, zatiaľčo ateista si uvedomuje prítomnosť Boha v podobe smrti. Smrťou všetko končí a človek musí začať novú kapitolu života, novú situáciu, možno vyššiu a možno nižšiu ako tú poslednú. Na každom poli činnosti – politickej, sociálnej, nacionálnej alebo medzinárodnej – bude výsledok našich činov ukončený s koncom života. To je isté.

Avšak bhakti-rasa, nálada vychutnávaná v transcendentálnej oddanej službe Pánovi sa nekončí s koncom života. Pokračuje neustále a preto sa nazýva amṛta, to čo neumiera, ale existuje večne. Védska literatúra to potvrdzuje. Bhagavad-gīta hovorí, že malý pokrok v bhakti-rase môže oddaného zachrániť pred najväčším nebezpečenstvom – pred premeškaním príležitosti ľudského života. Rasy získané z našich citov pre sociálny život, rodinný život, alebo širší rodinný život v altruizme, filantropii, nacionalizme, socializme, komunizme atď., nám nezaručujú, že ďalší život bude ako ľudskej bytosti. Svoj ďalší život si pripravujeme svojimi činnosťami v tomto živote. Živej bytosti je daný konkrétny druh tela ako výsledok jej činností v súčasnom tele.

Základný princíp života je, že máme všeobecný sklon niekoho milovať. Nikto nemôže žiť bez toho, aby niekoho miloval. Tento sklon je prítomný v každej živej bytosti. Dokonca aj zviera ako tiger má tento sklon milovať, minimálne v latentnom stave a určite je prítomný v ľudských bytostiach. Avšak chýbajúcim bodom je, kam vložiť našu lásku tak, že každý bude šťastný. V súčasnosti učí ľudská spoločnosť človeka, aby miloval svoju krajinu, alebo rodinu, alebo seba samého, ale neexistuje informácia, kam vložiť svoj sklon milovať, aby sa každý stal šťastným. Tento chýbajúci bod je Kṛṣṇa a proces oddanej služby nás učí, ako stimulovať našu pôvodnú lásku ku Kṛṣṇovi a ako sa umiestniť na pozíciu, kde môžeme vychutnávať náš blažený život.

V prvotnom štádiu miluje dieťa svojich rodičov, potom svojich bratov a sestry, a ako každý deň rastie, začína milovať svoju rodinu, spoločnosť, komunitu, krajinu, národ, alebo dokonca celú ľudskú spoločnosť. Ale sklon milovať nie je uspokojený ani keď miluje celú ľudskú spoločnosť. Sklon milovať ostáva nenaplnený dokiaľ nevieme, kto je najvyšší milovaný. Naša láska môže byť uspokojená úplne, iba ak je vložená do Kṛṣṇu. Táto téma je zhrnutím a podstatou vedomia Kṛṣṇu, ktoré nás učí, ako milovať Kṛṣṇu v piatich oddaných transcendentálnych náladách.

Náš sklon milovať expanduje práve tak, ako expanduje vibrácia svetla alebo vzduchu, ale nevieme, kde končí. Bhakti-yoga nás učí vede dokonale milovať každú živú bytosť jednoduchou metódou milovania Kṛṣṇu. Zlyhali sme vo vytváraní mieru a harmónie v ľudskej spoločnosti, dokonca aj takými veľkými pokusmi ako Spojené Národy, pretože nepoznáme správnu metódu. Metóda je veľmi jednoduchá, ale človek jej musí porozumieť s chladnou hlavou. Bhakti-yoga učí všetkých ľudí, ako vykonávať jednoduchú a prirodzenú metódu milovania Kṛṣṇu, Najvyššej Osobnosti Hlavy Božej. Ak sa naučíme, ako milovať Kṛṣṇu, potom je veľmi jednoduché okamžite a simultánne milovať každú živú bytosť. Je to ako liať vodu na koreň stromu, alebo dodávať jedlo do žalúdka. Metóda liať vodu na koreň stromu, alebo dodávať jedlo do žalúdka je univerzálne vedecká a praktická, ako zažil každý z nás. Každý dobre vie, že keď niečo jeme, alebo inými slovami, keď dodávame jedlo do žalúdka, energia vytvorená takouto činnosťou sa okamžite distribuuje do celého tela. Podobne, keď lejeme vodu na koreň stromu, energia takto vytvorená sa okamžite distribuuje po celom, aj po tom najväčšom strome. Nie je možné polievať strom po častiach, ani nie je možné osobitne kŕmiť rozličné časti tela. Veda vedomia Kṛṣṇu nás naučí, ako zapnúť ten jeden vypínač, ktorý okamžite rozsvieti všetko, všade. Ten, kto túto metódu nepozná, míňa zmysel života.

Čo sa týka hmotných potrieb života, ľudská civilizácia je v súčasnosti veľmi pokročilá v pohodlnom živote, ale stále nie sme šťastní, pretože míňame podstatu. Hmotné pohodlie života nestačí na to, aby nás urobilo šťastnými. Jasným príkladom je Amerika: najbohatší národ na svete, ktorý má všetky prostriedky hmotného pohodlia, produkuje triedu ľudí úplne zmätenú a frustrovanú životom. Apelujem tu na takto zmätených ľudí, aby sa naučili umeniu oddanej služby, ako sa učí vo vede o vedomí Kṛṣṇu, a som si istý, že plameň hmotnej existencie, ktorý ich páli v srdciach bude okamžite uhasený. Základnou príčinou nášho neuspokojenia je, že náš driemajúci sklon milovať nebol naplnený, napriek nášmu ohromnému pokroku v materialistickom spôsobe života. Táto transcendentálna veda nám dá praktické rady, ako môžeme žiť v tomto hmotnom svete dokonale zamestnaní v oddanej službe a tak splniť všetky naše túžby v tomto živote aj v ďalšom. Toto poznanie nie je prezentované, aby odsúdilo akýkoľvek spôsob materialistického života, ale je to pokus dať religionistom, filozofom a ľuďom všeobecne informáciu, ako milovať Kṛṣṇu. Človek môže žiť bez hmotného nepohodlia, ale zároveň by sa mal naučiť umeniu milovať Kṛṣṇu.

V súčasnosti vynachádzame toľko spôsobov, ako využiť náš sklon milovať, ale v skutočnosti míňame skutočnú podstatu: Kṛṣṇu. Polievame všetky časti stromu, ale míňame koreň. Snažíme sa udržiavať telo fit všetkými prostriedkami, ale zanedbávame dodávanie potravy do žalúdka.

Keď míňame Kṛṣṇu, znamená to že míňame aj sami seba. Skutočná sebarealizácia a realizácia Kṛṣṇu idú spolu, simultánne. Napríklad vidieť sa ráno znamená vidieť aj slnečnú žiaru. Nikto sa nemôže vidieť, keď nevidí slnečnú žiaru. Podobne, dokiaľ niekto nerealizoval Kṛṣṇu, neexistuje pre neho sebarealizácia.

Pán Śrī Kṛṣṇa Caitanya Mahāprabhu, ktorý bol Kṛṣṇa samotný, sa zjavil v roku 1486 v Bengálsku a dal nám proces dosiahnutia čistej lásky k Bohu v tomto veku. Jednoducho neustálym spievaním a načúvaním transcendentálnej zvukovej vibrácii Hare Kṛṣṇa Hare Kṛṣṇa Kṛṣṇa Kṛṣṇa Hare Hare / Hare Rāma Hare Rāma Rāma Rāma Hare Hare, môže človek dosiahnuť vytúžený cieľ života.

Pozývame všetkých ľudí všetkých farieb, vyznaní a všetkých ciest života, aby prišli a pripojili sa k nám v spievaní tejto Hare Kṛṣṇa mahā-mantry a zažili jej transcendentálnu silu. Hocikto, akéhokoľvek náboženstva, kto si osvojí tento proces realizácie Boha, vedomie Kṛṣṇu, vyvinie lásku k Bohu a tak zdokonalí svoj život.

 

Obyčajne nevykonávame činnosti služobníka vo vzťahu k Bohu. Nikto nechce byť služobníkom, ale každý chce byť pánom, pretože stať sa služobníkom nie je veľmi príjemné. Ale stať sa služobníkom Boha nie je úplne to isté. Niekedy sa služobník Boha stáva pánom Boha. Skutočná pozícia živej bytosti je, že je služobníkom Boha, ale v Bhagavad-gīte môžeme vidieť, že pán, Kṛṣṇa, sa stal služobníkom Arjunu. Arjuna sedí vo voze a Kṛṣṇa je jeho vozataj. Arjuna nie je vlastníkom voza, ale v duchovnom vzťahu by sme nemali lipnúť na koncepte hmotného vzťahu. Hoci je celý vzťah, tak ako ho poznáme z hmotného sveta aj v duchovnom svete, nie je znečistený hmotou. Preto je čistý a transcendentálny. Je inej povahy. Ako sa stávame pokročilejšími v duchovnej koncepcii života, môžeme porozumieť aká je skutočná pozícia v duchovnom, transcendentálnom svete.

Pán nás tu poučuje v buddhi-yoge. Buddhi-yoga znamená, že máme plné vedomie toho, že nie sme toto telo. A ak konám s týmto porozumením, potom nie som toto telo – Ja som vedomie. To je fakt. Takže ak konáme z tejto úrovne vedomia, potom môžeme prekonať plodonosné výsledky dobrej a zlej činnosti. Je to transcendentálne štádium.

Znamená to, že konáme na niečí iný účet – na účet Najvyššieho. Nie sme zodpovední za stratu, ani za zisk. Ak máme zisk, nemali by sme by namyslení. Mali by sme si myslieť, „Tento zisk je pre Pána.“ A ak príde strata, mali by sme vedieť, že to nie je naša zodpovednosť. Je to práca Boha – Jeho. Potom budeme šťastní. To musíme praktizovať: všetko na účet Najvyššieho. Túto transcendentálnu povahu musíme vyvinúť. Toto je trik vykonávania činnosti v súčasných podmienkach. Ako náhle pracujeme na úrovni telesného vedomia, pútame sa reakciami našej činnosti. Ale ak konáme cez duchovné vedomie, nie sme spútaní zbožnými, ani hriešnymi činnosťami. To je postup.

Manīṣinaḥ – toto slovo je veľmi významné. Manīṣi znamená hĺbavý. Pokiaľ niekto nie je hĺbavý, nemôže pochopiť, že nie je toto telo. Ale ak je niekto aspoň trochu premýšľavý, môže pochopiť, „Ó, Ja nie som toto telo. Ja som vedomie.“ Niekedy v našom voľnom čase môžeme vidieť, „Ó, toto je môj prst, a toto je moja ruka. Toto je moje ucho a toto je môj nos. Všetko je moje ale čo som Ja, čo som Ja?“ Ja cítim že toto je moje, a že Ja som. Jednoducho sa žiada troška premýšľania. Všetko je moje – moje oči, môj prst, moja ruka. Moje, moje, moje, ale čo je to Ja? To Ja je to vedomie, v ktorom Ja myslím, „Toto je moje.“

 Teda ak Ja nie som toto telo, prečo by som potom mal pre toto telo pracovať? Mal by som pracovať pre seba. Potom, ako môžem pracovať pre seba? Aká je moja pozícia? Ja som vedomie. Ale aké vedomie? Podriadené vedomie – Ja som časťou najvyššieho vedomia. Potom, aké budú moje činnosti? Moje činnosti budú pod vedením najvyššieho vedomia, tak ako je v úrade riadiaci úradník najvyšším vedomím. Napríklad, v úrade všetci pracujú pod vedením riadiaceho úradníka, preto nemajú nijakú zodpovednosť. Musia iba vykonávať svoje povinnosti. Či zbožné, alebo bezbožné – nestarajú sa. Vo vojenskom obore rovnako, existuje príkaz kapitána, alebo veliteľa. Vojak ho musí vykonať. Nezvažuje, či je zbožný, alebo hriešny. Na tom nezáleží. Musí jednoducho konať. Potom je riadny vojak. Koná týmto spôsobom a dostane odmenu. Dostane titul a vyznamenanie. Nestará sa. Veliteľ povie, „Len choď a zabi nepriateľa,“ a on dostane vyznamenanie. Myslíte, že niekto dostane vyznamenanie za to že niekoho zabil? Nie – je to za plnenie úlohy.

Podobne tu máme situáciu, keď Kṛṣṇa poučuje Arjunu. Kṛṣṇa je najvyššie vedomie. Ja som vedomie, časť a častica najvyššieho vedomia. Takže mojou úlohou je konať podľa tohto najvyššieho vedomia. Napríklad, považujem svoju ruku za časť svojho tela. Pohybuje sa svojim spôsobom. „Tak ako chcem, nech sa pohne moja ruka. Nech sa pohnú moje nohy. Nech sú moje oči otvorené a nech vidia.“ Takže Ja riadim a tieto časti pracujú. Podobne sme všetci časťami a časticami Najvyššieho. Ak sa naučíme pohybovať sa a konať v súlade s najvyšším vedomím, staneme sa transcendentálnymi všetkým zbožným a hriešnym činnostiam. To je metóda. A aký bude výsledok tejto metódy? Oslobodíme sa od zrodenia a smrti. Už žiadne ďalšie zrodenie a smrť.

Moderní vedci a filozofi nemyslia na tieto štyri veci: narodenie, smrť, choroba a staroba. Odkladajú ich nabok. „Ó, buďme šťastní. Užívajme si život.“ Ale ľudský život je určený na nájdenie riešenia tohto spútania narodením, smrťou, chorobou a starobou. Ak hociktorá civilizácia nenašla riešenie týchto štyroch problémov, potom nie je ľudskou civilizáciou. Ľudská civilizácia znamená nájsť úplné riešenie týchto vecí.

Takže tu v Bhagavad-gīte Pán hovorí, karma-jam buddhi-yuktāḥ. Karma-jam znamená, že kedykoľvek existuje nejaká akcia, bude nasledovať reakcia. Ak niekto koná zlo, reakcia bude zlá. Ale reakcia, dobrá alebo zlá je vo vyššom zmysle utrpením. Predstavme si, že vďaka dobrej činnosti dostanem dobré zrodenie, pekné telesné črty a dobré vzdelanie. Môžem mať všetky tieto dobré veci, ale to ešte neznamená, že som oslobodený od hmotných bolestí. Hmotné bolesti sú narodenie, smrť, choroba a staroba. Hoci som bohatý, krásny, vzdelaný, narodený v aristokratickej rodine, atď., aj tak sa nemôžem vyhnúť smrti, starobe a chorobe.

Takže sa nesmieme zaoberať zbožnými a hriešnymi činnosťami. Musíme sa zaoberať jedine transcendentálnymi činnosťami. To nás zachráni od tohto spútania narodením, smrťou, starobou a chorobou. To by mal byť cieľ nášho života. Nemali by sme prahnúť po dobrých, alebo zlých veciach. Napríklad si predstavme, že niekto trpí nejakou chorobou. Leží v posteli, musí jesť, vykonávať prirodzené potreby v nepohodlí, berie horkú medicínu. V čistote ho musia udržiavať sestry, ináč je tam odporný zápach. Zatiaľčo leží v takýchto podmienkach, prídu nejakí priatelia a pýtajú sa, ako sa cíti. „Áno, cítim sa dobre.“ Čo je to dobre? Ležať nepohodlne v posteli, užívať trpkú medicínu a nemôcť sa pohnúť. Aj napriek všetkým týmto ťažkostiam povie, „Je mi dobre.“ Podobne, ak si v našom hmotnom koncepte života myslíme „Som šťastný,“ je to hlúposť. V hmotnom živote neexistuje šťastie. Je nemožné byť tu šťastný. V týchto podmienkach nepoznáme význam šťastia. Preto je použité toto slovo – manīṣinaḥ – hĺbavý.

Hľadáme šťastie nejakými vonkajšími, umelými prostriedkami, ale ako dlho trvá? Nepretrvá. Znovu sa vraciame do utrpenia. Predstavme si, že vďaka intoxikácii sa cítime byť šťastní. To nie je naše skutočné šťastie. Predstavme si, že ma pomocou chloroformu dostali do bezvedomia a necítim bolesť pri operácii. To neznamená, že ma neoperujú. To je umelé. Existuje skutočné šťastie, skutočný život.

Ako v Bhagavad-gīte velí Śrī Kṛṣṇa, hĺbaví sa vzdávajú reakcií činnosti, súc umiestnení na úrovni čistého vedomia. Výsledkom je, že táto spútanosť narodením, smrťou, chorobou a starobou končí. Tento koniec je v jednote so skutočnou identitou, Kṛṣṇom, rezervoárom potešenia a večnej blaženosti. Tam je v skutočnosti skutočné šťastie pre ktoré sme určení.

 (Kṛṣṇa – Rezervoár Potešenia)

 

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

 

 

 

ZA HRANICOU ZRODENIA A SMRTI

(Jeho Božská Milosť A.C. Bhaktivedanta Svāmi Prabhupāda, original) 

 

Existuje

život po smrti?

 

Najslávnejšia védska autorita Indie predkladá prekvapujúce dôkazy o úžasnej ceste duše po smrti.

 

Jeho Božská Milosť A.C. Bhaktivedanta Svámi Prabhupāda hovorí o putovaní duše z tela do tela a o tom, ako môžeme tento kolobeh zrodenia a smrti ukončiť dosiahnutím najvyššieho sídla.

  

Nie sme tieto telá

 

dehī nityam avadhyo ´yaṁ

dehe sarvasya bhārata

tasmāt sarvāṇi bhūtāni

na tvaṁ śocitum arhasi

 

„Ó potomok Bhāratov, ten, kto sídli v tele je večný a nikdy ho nikto nemôže zabiť.  Nemusíš preto žialiť pre žiadnu z bytostí.“ (Bhagavad-gītā. 2.30)

 Úplne prvým krokom na ceste k sebauvedomeniu je pochopiť, že naša identita je oddelená od tela. Každý, kto chce prekonať smrť a vstúpiť do duchovného sveta za jej hranicou si musí uvedomiť: „Nie som toto telo, ale duša“. Nie je to len otázka prehlásenia „nie som toto telo.” Treba si to aj skutočne uvedomiť. To však nie je také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.  Hoci nie sme tieto telá, ale čisté vedomie, akýmsi spôsobom sme sa dostali do zovretia telesného odevu. Ak naozaj túžime po šťastí a nezávislosti, ktoré prekonávajú smrť, musíme si osvojiť naše konštitučné postavenie ako čisté vedomie a zotrvať tak.

Vďaka telesnému poňatiu života sa naša predstava šťastia podobá predstave človeka v delíriu. Niektorí filozofi tvrdia, že tento poblúznený stav telesnej identifikácie by sa mal liečiť tak, že sa vyhneme akejkoľvek  činnosti. Prehlasujú, že keďže boli pre nás tieto hmotné činnosti zdrojom utrpenia, mali by sme ich zastaviť. Vrcholom takejto dokonalosti je podľa nich akýsi druh buddhistickej nirvāṇy, v ktorej sa žiadne činnosti nevykonávajú. Buddha tvrdil, že toto telo vzniklo vďaka kombinácii hmotných prvkov, a ak sa tieto prvky nejakým spôsobom rozdelia alebo rozoberú, odstráni sa aj príčina utrpenia. Ak nám výberca daní robí problémy kvôli tomu, že vlastníme veľký dom, jednoduchým riešením je dom zbúrať. Bhagavad-gīta nám ale naznačuje, že hmotné telo nie je všetko. Za kombináciou týchto hmotných prvkov je duša, a prejavom duše je vedomie.

Vedomie sa nedá poprieť. Bez vedomia je telo mŕtve. Akonáhle z tela odíde vedomie, ústa neprehovoria, oči neuvidia, a ani uši nebudú počuť. To dokáže pochopiť aj malé dieťa. To, že je vedomie pre život tela absolútne nevyhnutné, je faktom. A čo je tým vedomím? Tak, ako sú teplo a dym príznakmi ohňa, podobne je aj vedomie príznakom duše. Energia duše, alebo „ja,“ sa produkuje vo forme vedomia. Vedomie v skutočnosti naznačuje prítomnosť duše. Takýto záver nájdeme nielen vo filozofii Bhagavad-gīty, ale aj v celej védskej literatúre.

Impersonalistickí nasledovníci Śaṅkarācāryu, podobne ako Vaiṣṇavovia nasledujúci učennícku postupnosť Pána Kṛṣṇu faktickú existenciu duše uznávajú, zatiaľčo buddhistickí filozofi nie. Buddhisti trvajú na tom, že vedomie na určitej úrovni vyprodukuje kombinácia hmoty. Tento argument však vyvracia skutočnosť, že hoci máme všetky hmotné zložky k dispozícii, nie sme z nich schopní vytvoriť vedomie.  Napriek tomu, že v mŕtvom človeku sú prítomné všetky potrebné hmotné prvky, k vedomiu ho už neprebudíme. Telo nie je ako stroj. Ak sa pokazí nejaká súčiastka v stroji, dá sa vymeniť a stroj bude opāť fungovať, ale keď vypovedá službu telo a stratí sa z neho vedomie, nahradiť chýbajúcu časť a vedomie obnoviť sa už nedá. Duša sa od tela líši, a pokiaľ je prítomná v tele, telo žije. Telo však nemožno oživiť, ak z neho odíde duša.

Keďže dušu nedokážeme vnímať hrubými zmyslami, popierame ju. V skutočnosti je však veľa vecí, ktoré nevidíme. Nevidíme vzduch, rádiové vlny, ani zvuk a našimi hrubími zmyslami nedokážeme vnímať ani drobnú baktériu. To však neznamená, že tieto veci neexistujú. Pomocou mikroskopu a iných nástrojov môžeme teraz vnímať veľa vecí, ktoré nám predtým naše nedokonalé zmysly vnímať nedovolili. Nemali by sme prichádzať k záveru, že duša, ktorá je veľkosťou atomická, neexistuje len preto, že ju nemôžeme vnímať zmyslami ani prístrojmi. Vnímať ju možno prostredníctvom jej príznakov a pôsobenia.

 Śrī Kṛṣṇa v Bhagavad-gīte zdôrazňuje, že všetky naše trápenia pochádzajú z nesprávnej identifikácie s telom.

             mātrā-sparśās tu kaunteya

                        śītoṣṇa-sukha-duḥkha-dāḥ

            āgamāpāyino 'nityās

                        tāms titikṣasva bhārata

 „Ó synu Kuntī, krátkodobý príchod tepla a chladu, šťastia a nešťastia a ich miznutie časom sú ako výskyt zimného a letného obdobia. Sú dôsledkom zmyslového vnímania, ó potomok Bhāratov, a človek sa ich musí naučiť tolerovať bez toho, aby ho rozrušovali.“ (Bg. 2.14) V lete môžeme v kontakte s vodou cítiť pôžitok. Tej istej vode sa však v zime vyhýbame, pretože je príliš studená. Voda sa v žiadnom z príkladov nemení. Ako príjemnú, alebo nepríjemnú ju však vnímame v dôsledku jej kontaktu s telom.

Všetky pocity šťastia a nešťastia sú tu vďaka telu. Za určitých okolností cítia telo a myseľ šťastie, a inokedy nešťastie. V skutočnosti túžime po šťastí, pretože stav šťastia je prirodzeným postavením živej bytosti. Duša je časťou a časticou Najvyššej Bytosti, ktorá je sac-sid-ānanda-vigrahaḥ – stelesnenie poznania, blaženosti a večnosti. Samotné meno Kṛṣṇa, ktoré je nesektárske, znamená najvyšší pôžitok. Kṛṣ znamená „najvāčší“ a ṇa znamená „potešenie.“ Kṛṣṇa je stelesnením pôžitku a keďže sme Jeho časti a častice, túžime po potešení. Kvapka vody z oceánu má všetky vlastnosti oceánu samotného, a my, hoci sme drobnými čiastočkami Najvyššieho Celku, máme tie isté energetické vlastnosti ako má aj Najvyšší.

Napriek svojej nepatrnosti hýbe atomická duša telom, ktoré koná mnohými úžasnými spôsobmi. Vo svete vidíme toľko rôznych miest, diaľnic, mostov, veľkých budov, monumentov a veľkolepých civilizácií, a kto to všetko urobil? Drobučká iskra vo vnútri tela. Ak takéto úžasné veci dokáže vykonať nepatrná duchovná iskra, môžeme si len predstaviť, čo môže vykonať Najvyšší Duchovný Celok. Prirodzená túžba nepatrnej duchovnej iskry sa upína na vlastnosti celku – túži po poznaní, blaženosti a večnosti – tieto túžby však ostávajú kvôli hmotnému telu nevyplnené. Informáciu o tom, ako túto túžbu duše naplniť, môžme nájsť v Bhagavad-gīte.

Momentálne sa o dosiahnutie večnosti, blaženosti a poznania snažíme prostredníctvom nedokonalého nástroja. Hmotné telo náš pokrok smerom k týmto cieľom v skutočnosti blokuje. Musíme preto dospieť k uvedomeniu si našej existencie mimo tohto tela. Teoretické poznanie o tom, že nie sme tieto telá, nestačí. Musíme sa vždy udržiavať oddelení, ako páni tela, a nie ako jeho sluhovia. Auto nám dobre poslúži vtedy, keď ho vieme správne riadiť. Ak ho riadiť nevieme, hrozí nám nebezpečenstvo.

Telo sa skladá zo zmyslov a tie neustále bažia po svojich objektoch. Oči vidia krásneho človeka a povedia nám, „To je ale krásne dievča, krásny chlapec. Poďme sa pozrieť.“ Uši nám hovoria, „Veľmi pekná hudba sa tam hrá. Poďme sa započúvať.“ Jazyk hovorí, „Ó, veľmi dobrá reštaurácia to je, s lahodnými jedlami. Poďme.“ Zmysly nás takto vláčia z jedného miesta na druhé a sme preto zmātení.

             indriyāṇāṁ hi caratām

                        yan mano 'nuvidhīyate

            tad asya harati prajñām

                        vāyur nāvam ivāmbhasi

 „Tak ako silný vietor unáša na vode čln, čo i len jeden zo zmyslov, na ktorý sa myseľ sústredí, stači na to, aby si podmanil inteligenciu človeka.“ (Bg. 2.67)

Naučiť sa ovládať zmysly je životne dôležité. Meno gosvāmī sa dáva človeku, ktorý sa naučil zmysly ovládať. Go znamená „zmysly“ a svāmī znamená „ovládateľ“. Čiže ten, kto dokáže ovládať svoje zmysly sa považuje za gosvāmīho. Kṛṣṇa naznačuje, že človek stotožňujúci sa s iluzórnym hmotným telom si svoju skutočnú identitu ako duša nemôže osvojiť. Telesný pôžitok je dočasný a omamný, a kvôli jeho krátkodobej povahe si ho nemôžeme skutočne užívať. Skutočný pôžitok prichádza z duše, nie z tela. Svoje životy musíme prispôsobiť takým spôsobom, aby nás telesný pôžitok nerozptyľoval. Ak nás niečo rozptýli, nebudeme si schopní svoje vedomie v jeho pravej identite mimo tela osvojiť.

             bhogaiśvarya-prasaktānām

                        tayāpahṛta-cetasām

            vyavasāyātmikā buddhiḥ

                        samādhau na vidhīyate

             traiguṇya-viṣaya vedā

                        nistraiguṇyo bhavārjuna

            nirdvandvo nitya-sattva-stho

                        niryoga-kṣema ātmavān

 „Rozhodné odhodlanie oddane slúžiť Najvyššiemu Pánovi sa nerodí v srdciach tých, ktorí sú priveľmi sputnaní zmyslovým pôžitkom a hmotným bohatstvom, a ktorí sú takímito/make ci tvrde y?/ vecami poblúznení. Védy sa prevažne zaoberajú témou troch kvalít hmotnej prírody. Povznes sa nad tieto kvality, ó Arjuna. Buď voči každej z nich transcendentálnym. Osloboď sa od všetkých dualít, od všetkých túžob po zisku a bezpečí a umiestni sa v pravom Ja.”

 (Bg. 2.44-45)

 Slovo veda znamená „kniha poznania.“ Existuje mnoho kníh poznania, ktoré sa líšia podľa krajiny, obyvateľstva, prostredia, atď. V Indii sa na tieto knihy poznania odkazuje ako na Védy. Na Západe ich nazývajú Starým a Novým Zákonom. Moslimovia zase prijímajú Korán. Čo je účelom všetkých týchto kníh poznania? Sú na to, aby sme pochopili naše postavenie ako stav čistej duše. Ich cieľom je obmedziť telesné činnosti pomocou určitých pravidiel a usmernení, ktoré sú známe ako morálne zásady. Biblia napríklad obsahuje desať prikázaní, ktoré majú náš život usmerniť. Na to, aby sme dosiahli najvyššiu dokonalosť, musíme svoje telo ovládať, a bez usmerňujúcich zásad sa naše životy nedajú zdokonaliť. Tieto zásady sa môžu líšiť z krajiny na krajinu, alebo od písma k písmu, keďže sú však zostavené s ohľadom na čas, okolnosti, a mentalitu obyvateľstva, na veci to nič nemení. Princíp usmerňujúcej kontroly je všade rovnaký.  Podobne stanovuje určité usmernenia vláda, aby sa nimi občania riadili. Pokrok vlády, alebo civilizácie nie je možný bez určitých usmernení. V predchádzajúcom verši hovorí Śrī Kṛṣṇa Arjunovi, že usmerňujúce princípy Véd majú slúžiť na ovládanie troch kvalít hmotnej prírody – dobra, vášne a nevedomosti (traiguṇya-viṣaya vedāḥ). Kṛṣṇa však Arjunovi radí, aby si osvojil svoje čisté konštitučné postavenie ako duša, mimo dualít hmotnej prírody.

Ako sme už poukázali, tieto duality – ako teplo a chlad, pôžitok a bolesť – vznikajú z dôsledku kontaktu zmyslov s ich objektami. Inými slovami, rodia sa kvôli stotožňovaniu sa s telom. Kṛṣṇa naznačuje, že ľudia oddaní pôžitku a moci sú slovami Véd, ktoré sľubujú nebeské pôžitky dosiahnuteľné prostredníctvom obiet a usmernenej činnosti, unesení. Na pôžitok máme právo, pretože je to charakteristika duše, duša sa však snaží užívať si na úrovni hmotnej a to je chyba.

Každý sa kvôli pôžitku obracia na hmotné predmety a zhromažďuje toľko poznania, koľko sa len dá. Niekto sa stáva chemikom, niekto fyzikom, niekto politikom, niekto umelcom, alebo podobne. Každý vie niečo zo všetkého alebo všetko z niečoho, a toto sa vo všeobecnosti považuje za poznanie. Všetko toto poznanie sa však stráca, akonáhle telo opustíme. V predchádzajúcom živote mohol byť niekto človekom poznania, v tomto živote však musí opāť začať chodiť do školy a od začiatku sa učiť písať a čítať. Všetko poznanie, ktoré nadobudol počas predchádzajúceho života, upadne do zabudnutia. Pravdou je, že v skutočnosti hľadáme poznanie, ktoré by bolo večné. S týmto hmotným telom ho však dosiahnuť nemôžeme. Všetci hľadáme pôžitok prostredníctvom týchto tiel. Telesný pôžitok však nie je našim skutočným pôžitkom. Je neprirodzený. Musíme preto pochopiť, že ak budeme v tomto neprirodzenom pôžitku pokračovať, nebudeme schopní stav večného pôžitku dosiahnuť.

Telo treba považovať za chorobu. Chorý človek si nemôže poriadne užívať. Človeku so žltačkou napríklad chutí cukrík ako horký, zatiaľčo zdravý človek si môže vychutnať jeho sladkosť. Cukrík je v oboch prípadoch rovnaký, ale v závislosti od našej situácie chutí rozdielne. Pokiaľ sa nevyliečime z tejto chorej koncepcie telesného života, nemôžeme si vychutnať sladkosť života duchovného. Naopak, bude pre nás horký. Spolu so zvyšovaním pôžitku v hmotnom živote si našu chorobu zároveň komplikujeme. Pacient s brušným týfusom nemôže prijímať tuhú potravu, a ak mu ju niekto podá, aby si ju užil a on ju zje, svoju chorobu si len viacej skomplikuje a svoj život tak vystavuje nebezpečenstvu. Ak skutočne túžime po oslobodení sa od útrap hmotnej existencie, musíme svoje telesné potreby a pôžitky obmedziť na minimum. 

Hmotný pôžitok vlastne pôžitkom nie je. Skutočný pôžitok sa nekončí. V Mahābhārate existuje verš – ramante yogino ´nante – ktorý hovorí o tom, že yogīni (yogino), tí čo sa pokúšajú povzniesť sa na duchovnú úroveň, si skutočne užívajú (ramante), a ich pôžitok je anante, nekonečný. Je to preto, lebo ich pôžitok je vo vzťahu s najvyšším poživateľom (Rāmom), Śrī Kṛṣṇom. Bhagavān Śrī Kṛṣṇa je skutočným poživateľom a Bhagavad-gīta(5.29) to potvrdzuje.

             bhoktāraṁ yajña-tapasām

                        sarva-loka-maheśvaram

            suhṛdaṁ sarva-bhūtānām

                        jñātvā māṁ śāntim ṛcchati

  „Mudrci, ktorí Ma poznajú ako najvyššieho poživateľa všetkých obiet a pokání, Najvyššieho Pána všetkých planét a polobohov, a dobrodinca a dobroprajcu všetkých živých bytostí, dosahujú pokoj od hmotných trápení.“ Bhoga znamená „pôžitok“, a náš pôžitok je založený na pochopení, že sme v pozícii užívaných. Skutočným poživateľom je Najvyšší Pán a my sme Ním užívaní.

Príklad tohto vzťahu v hmotnom svete môžeme nájsť medzi manželom a manželkou: manžel je poživateľ (puruṣa) a manželka je požívaná (prakṛti). Slovo pri znamená „žena.“ Puruṣa, alebo duša, je subjektom a prakṛti, alebo príroda je objektom. Pôžitok však zdieľajú obaja, muž aj žena. Ak sa jedná o skutočný pôžitok, nie je rozdiel v tom, či si muž užíva viac, alebo žena menej. Hoci je muž ovládateľom a žena je ovládaná, v pôžitku nie je rozdiel. Vo všeobecnosti nie je žiadna živá bytosť poživateľom.

Boh sa expandoval do mnohých, a my predstavujeme tieto expanzie. Boh je nepochybne jeden, no stal sa mnohými, aby si užíval. Sedieť osamote v miestnosti a rozprávať sa sám so sebou nám poskytne len malý, alebo žiadny pôžitok. S tým máme skúsenosť. Ak je nás ale prítomných pāť, náš pôžitok sa stupňuje a ak môžeme o Kṛṣṇovi rozprávať pred veľkými davmi, náš pôžitok je o to vāčší. Pôžitok znamená rozmanitosť. Boh sa kvôli svojmu pôžitku stal mnohými, a naša pozícia je preto pozíciou požívaných. Také je naše prirodzené postavenie a zároveň je to účelom nášho stvorenia. Vedomie majú obaja, poživateľ aj požívaný, ale vedomie požívaného je podriadené vedomiu poživateľa. Hoci je Kṛṣṇa poživateľom a my sme požívanými, pôžitok môžeme zdieľať rovnako. Náš pôžitok môžeme priviesť do dokonalosti, ak sa podieľame na pôžitku Boha. Užívať si oddelene, na telesnej úrovni sa nedá. Od hmotného pôžitku na hrubej telesnej úrovni sa v Bhagavad-gīte na mnohých miestach odrádza:

             mātrā-sparśās tu kaunteya

                        śītoṣṇa-sukha-duḥkha-dāḥ

            āgamāpāyino 'nityās

                        tāms titikṣasva bhārata

  „Ó synu Kuntī, krátkodobý príchod šťastia a nešťastia a ich miznutie časom sú ako výskyt zimného a letného obdobia. Sú dôsledkom zmyslového vnímania, ó potomok Bhāratov, a človek sa ich musí naučiť tolerovať bez toho, aby ho rozrušovali.“ (Bg. 2.14)

Hrubohmotné telo je dôsledkom interakcie kvalít hmotnej prírody a je odsúdené na zánik.

             antavanta ime dehā

                        nityasyoktāḥ śaririṇaḥ

            anāśino 'prameyasya

                        tasmād yudhyasva bhārata

 „Len hmotné telo nezničiteľnej, nemerateľnej a večnej živej bytosti podlieha deštrukcii, preto bojuj, ó potomok Bhāratov.“ (Bg. 2.18) Śrī Kṛṣṇa nás vyzýva, aby sme prekonali telesnú koncepciu bytia a dospeli k nášmu skutočnému duchovnému životu.

             guṇān etān atītya trīn

                        dehī deha-samudbhavān

            janma-mṛtyu jarā-duḥkhair

                        vimukto ´mṛtam aśnute

 „Keď je vtelená bytosť schopná prekonať tieto tri kvality (dobro, vášeň a nevedomosť), môže sa od zrodenia, smrti, staroby a utrpenia, ktoré s nimi súvisia oslobodiť a vychutnávať si tak nektár už v tomto živote.“ (Bg. 14.20)

Ak si chceme osvojiť našu pozíciu na čistej duchovnej úrovni brahma-bhūta, nad tromi kvalitami, musíme prijať metódu vedomia Kṛṣṇu. Dar Caitanyu Mahāprabhua, spievanie Kṛṣṇových mien – Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare / Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare  – tento proces zľahčuje. Táto metóda sa nazýva bhakti-yógou, alebo mantra-yógou a používajú ju najvyšší transcendentalisti. Ako si transcendentalisti uvedomujú svoju identitu za hranicou zrodenia a smrti, mimo hmotného tela, a ako sa premiestňujú z hmotného do duchovných vesmírov, bude témou nasledujúcich kapitol.

 

2.

Povýšenie sa v čase smrti

 

Existuje viacero druhov transcendentalistov, ktorí sa nazývajú yogīnihaṭha-yogīni, jñāna-yogīni, dhyāna-yogīni a bhakti-yogīni – a všetci majú predpoklady na to, aby sa  premiestnili do duchovného sveta. Slovo yoga znamená „napojiť sa“, a účelom všetkých yogových systémov je prepojiť nás s transcendentálnym svetom. Ako už bolo v predchádzajúcej kapitole spomenuté, pôvodne sme s Najvyšším Pánom všetci spojení, v súčasnosti nás však zasiahla hmotná kontaminácia. Proces spočíva v tom, že sa vrátime do duchovného sveta a takýto proces prepojenia sa nazýva yóga. Ďalším významom slova yóga je „plus.“ V tejto chvíli sme mínus Boh, alebo mínus Najvyšší. Keď do svojich životov pridáme Kṛṣṇu – alebo Boha – ľudská podoba života, ktorú máme, sa stane dokonalou.