Martin L. Muž / Košice

http://bandzone.cz/fan/martinl?at=gallery&gi=688771

https://www.facebook.com/pages/Monstronomicon/606087399500611?ref=hl

 Diel 1

I.  From The Dark Past

Pokiaľ ide o dobu, kedy som sa narodil, som človek z iného času. Boli sedemdesiate roky a ich tunajšia verzia vyzerala o dosť inak než to, čo môžete vidieť v seriáli Tie roky sedemdesiate. Jednak je ten seriál americký, druhak v tejto časti Európy vládol socializmus, v Československu vo svojej normalizačnej verzii. O tú sa postaral Sovietsky zväz a jeho poskokovia, tak „spriatelené“ armády, ako aj „tí správni“ činovníci a členovia Komunistickej strany Československa. Nechcem sa prehnane venovať historickým exkurzom a popisovaniu režimu, ktorý si zaslúži najhlbšie opovrhnutie a uvrhnutie do latríny v „osade“, ale dá sa povedať, že od verzie z 50. rokov sa líšil zhruba len tým, že zavraždil menej ľudí, buzerácia ľudí bola menej hlučná, ale zato ešte efektívnejšia, nakoniec, majitelia červených knižiek a nositelia uniforiem počas rokov svoje metódy ešte zdokonaľovali a aj „masy ľudu“ sa im podarilo dostatočne presvedčiť o tom, že ak nebudú držať hubu a krok, tak už asi síce neskončia, ako to písal jeden socícky sviňa-básnik „s náručou vzduchu pod nohami“, ale tak či tak budú mať problémy, „ktoré neviem či vám budú stáť za to“. Medzi ľuďmi sa už toľko nesúdruhovalo, opatrne sa sčasti vrátili oslovenia „pán“, pani“ a „vážení občania“, a už nejaký čas bola všeobecne rozšírená televízia, v ktorej polovicu vysielacieho času išli vtedy aj dnes nepozerateľné hnoje, ale ľudia ich pozerali, keďže režim okrem nich a zháňania z dnešného pohľadu úplne bežných, vtedy „nedostatkových“ tovarov, extra veľa programu po práci, prípadne v práci neponúkal. Mnohí po obchodoch lietali v pracovnom čase, pretože pri umelej plnej zamestnanosti sa kade-tade robilo kulové, akurát sa písali výkazy a prekračoval plán... asi písania výkazov. Režim zdeformoval ľudí, vzťahy, kultúru, prírodu, proste všetko, následky vidíme dodnes, bastardi, prípadne polopotenti, ktorí sa tu pri „vládnutí“ striedajú ob jedno - dve volebné obdobia, sú produktom systému produkujúceho podvodníkov, zlodejov a zbabelcov - toto plodí každý typ totality - a to, že sa hocikde v spoločnosti najviac a v zásade beztrestne rozdrapujú tí najväčší degeneráti rôznych vekových kategórií od sopliakov po starých fasov, tiež nebude len vplyvom „úpadkovej západnej kultúry“. Takže pre tých, ktorí tento zázrak nezažili – ak ho niekto pred vami bude vychvaľovať, vravieť, že to bolo celé dobré, správne, lepšie než to čo máme dnes (čo nie je bohviečo, ale aspoň čosi a za krátky čas, konkrétne za 6 dní, akurát tak podľa kresťanov stvoril boh svet, a úprimne – podľa toho aj ten svet vyzerá), tak ho kopnite tam, kde sú gate najširšie, aj za mňa, odo mňa by to možno nemusel rozchodiť, socializmus mi otravoval polovicu života a to som ešte vyhral oproti tým, ktorým ho celý zničil. Mimoriadne ma vie nasr...diť fakt, že po tom všetkom je dnes možné, aby bársjaká špina mohla kadejako v internetových diskusiách či na námestiach obhajovať a propagovať komunistický režim, podlo klamať a ešte urážať tých, ktorí ju oprávnene pošlú do najhoršej žumpy. Na hajlovanie a s tým spojené úchylnosti sú aspoň symbolické paragrafy, ktoré s dostatočne bezcharakterným advokátom obíde aj mamľas s kvocientom ťavieho sopľa, ale toto je z mne neznámeho dôvodu furt posvätná krava. No, „dosti zoologie“. Dané obdobie trefne vystihlo viacero slovenských autorov, ak sa mám držať hlavnej témy týchto skromných memoárov, ktorou by mala byť skôr hudba než vrčanie cholerika, odporučím poviedku Muzika, tam to všetko je: Ste mladý, ale už ženatý chlap priženený do obce blízko hlavného mesta, žijete so svokrovcami, svokra vás nenávidí, lebo ste skazili život jej princeznej s dvojročnou strednou školou. (Z tej sa stala polohysterická tučná teta v stredných rokoch najneskôr po nasadení obrúčky.) Máte stereotypnú prácu, v ktorej hovno zarobíte a titana ducha z vás tiež neurobí, robíte s kadejakými čurákmi, čo vám našťastie až tak neprekáža, lebo ani vy čo do charakteru nie ste žiadny Ivanhoe či Aragorn, a jediný únik z toho je vo vašom prípade hranie v zábavovej kvázikapele a nakladanie mentálne sparťansky vybavenej oberštetky, do ktorej sa ako taký mamľas zamilujete. Príbeh, ktorý ani nebolo treba vymyslieť a v rôznych obmenách sa objavuje dodnes. Fungovanie socialistického hudobného „biznisu“ so všetkými jeho fraškovitými buzeráciami typu „kvalifikačné prehrávky“, ideologická „vhodnosť“ a vidlácky ulepená slovenská verzia korupcie je tu opísané tiež trefne. Sfilmovanie extra dobre nedopadlo, napr. nakysnutú dedinskú hus Pauhofová skrátka hrať nemôže a mne je úplne jedno, že Nvota z Junca nasilu, tuším kvôli „morálnemu rozmeru“ alebo podobnej blbine, potreboval urobiť „charakter“ či čo. No a tomu, že dosť zásadná časť príbehu sa miesto bulharského prímorského letoviska náhle odohráva na Šírave, navyše ktovie prečo obývanej rusínsky hovoriacou populáciou, tiež hovorím „děsně novej přístup“. Ktovie čo na to vraví autor predlohy, myslím, že dôvod chytať sa za hlavu nad sfilmovaním svojho diela mal už pri Rivers of Babylon. Ono zabiť vo filme figúru, ktorá sa v ďalších dvoch dieloch knihy stane jednou z hlavných postáv, to je skutočne virtuózny kúsok, nad ktorým by zaváhali snáď aj v Holyúde, a tam sa teda len tak niečoho nevydesia. Nie že by to sem patrilo, ale skrátka som si toto odbočenie neodpustil.

­­­­­­­­­­­­

_________________________________________________________________________

Keby sa niekto socialistického slovenského rozhlasu spýtal „a ty si čo urobil pre slovenský metal?“, tak urobil ešte asi to, že kedysi v roku 1988 spustil v rámci Rádia Elán (popoludňajšie vysielanie pre mládež) reláciu „Rockoskop, mesačník zo sveta rockovej a heavymetalovej hudby“. Ok, snaha sa cení, ALE: bolo to raz do mesiaca tuším v utorok popoludní. Trvalo to hodinu. Prvé tri časti sa venovali prevažne histórii s Black Sabbath, Uriah Heep a spol. Fajn, pokiaľ by vysielali raz do týždňa. Potom sa hodinu venovali novému albumu Metalliky. Tiež dobré, ale mesačná periodicita celý pokus zahubila, ja ani neviem kedy sa celý skončil a ktovie či nie preto, že nejaký potentát povedal „ale ale, tak toto zase nie, metalu je v rozhlase priveľa pre socialistického človeka.“

  O dosť prínosnejší pre československého metalového fanúšika rokov osemdesiatych bol iný rozhlasový program, ktorý som objavil náhodou pri listovaní časopisu Rozhlas. Ten v tom čase uverejňoval program rozhlasových a televíznych staníc. Periférnym pohľadom som čosi zazrel, nalistoval naspäť a naozaj tam stálo: piatok, 21.30, Větrník – Čo je to heavy metal, speed metal, black metal. Naladil som Devín, a o pol desiatej večer to tam bolo – Stanice Vltava, posloucháte Větrník. Dnes sa v piatky chodí na koncerty, rande, pije sa a podobne, vtedy sa s kazetou vloženou v nahrávaní číhalo, čo pôjde. Nebola to metalová relácia, pokrývala všetky menšinové žánre, zahraničie i domácu scénu, od Zappu a Depeche Mode po metal, punk a hard core, od Žentouru cez Čp.87, Oceán (tu o nich bolo počuť prvýkrát a hviezdami sa nich stali už krátko nato), CK vokál a Helmutovu stříkačku, prípadne Výběr, Visací zámek až po Master’s Hammer a Krabat(h)or. Piatkové večerné vysedávanie pri rádiomagnetofóne vynieslo niekoľko kazetových „výberov“ lepších, slušných, horších, i úplne nemožných domácich metalových skupín – Arakain a Törr som počul najprv len z rozprávania, do kolien som z nich išiel pri Větrníku, pri Master’s Hammer som tak trochu neveril vlastným ušiam, že tu niekto hrá ako Bathory. Vitacit, Cerberus – dalo sa, Sapon, Ocelot, Tarantula – no, už vtedy to boli skôr zábavovky, ale človek si hovoril – buďme radi že to máme. A práve tam som prvýkrát počul aj mnohé veľké západné kalibre – od Kreator to bola „Po útoku“, od Celtic Frost „Vizuální agrese“:-) Presne toto bol program, kde bola hudba, informácie, a to všetko v režime, ktorý by metal najradšej videl v rubrike „opustili naše rady“. Pokiaľ nejakí zúfalci raz naozaj založia metalovú cirkev a medzi jej prorokmi bude chýbať dr. Jiří Chlíbec, šéfredaktor Větrníku, budú to mať celé zle:-D      

  To, že metal do rozhlasu prenikol v aspoň symbolickej dávke, so sebou prinieslo aj trochu tej starej dobrej ideológie, kedy všetko, čo bolo na svete najlepšie, bolo samozrejme sovietske. Ktorýsi hudobný publicista, ktorý vo Větrníku spomínal rôzne hudobné dojmy z návštevy sojuzu a Moskvy zvlášť, dostal okrem iného za úlohu porovnať v rozhovore sovietske a naše metalové kapely. Pravdaže boli podľa neho sovietske lepšie. No, nejaké sa dali počuť v rádiu, alebo vidieť v bedni v rámci nejakého publicistického programu o hudobnom dianí v ZSSR, prípadne v sovietskom časopise Kuľtura i žizň, ktorý sme fasovali na ruštine (a fotkám v ňom dodávali rôznu výtvarnú úpravu, často pornografického charakteru). Kopa ich mala názvy v ruštine, spievali tiež po rusky, čo ma nebavilo vtedy a málokedy ma to baví dnes (ak aj, rozhodne nie Arkona, btw. naučte sa „publicisti“ konečne, že píše sa to Maša, nie Masha:-D). Boli to také heavy rocky až hevíky, imidžovo ešte väčšie tragédie než naše. Ťaželyj deň, Dialog, Čornyj kofe, no kokociny. Čo tvrdšie veci sa snažili po anglicky, Shah alebo Kruiz, ale tým takí Arakain a potom hlavne Debustrol po hudobnej stránke ukázali fakera aj po česky. No a Korozzja Metalla, o ktorých sa objavili zmienky tiež v časopise Mladé rozlety. Škoda že sa nikdy nedozviem, ako sa ich autor mohol ksichtiť v čase, keď sa prevalilo, čo za nazi výdrbkov sa z nich vykľulo už o rok – dva neskôr:-D

___________________________________________________________________________ 

  Metal, ktorý ani na západe zďaleka nebol vnímaný jednoznačne pozitívne, akurát že tam zastávali rozumný názor „každý nech si robí čo chce, pokiaľ tým neporušuje zákony“, bol pre československých socialistických ideológov a médiá slušným sústom. Začalo to v rovine „celé zle, hnusný vplyv prehnitého západu, kazí nám to mládež, potláčať, varovať verejnosť!“ Verejnosť vôbec netušila, o čo ide, metalisti samotní hlavne zo začiatku len matne. Pravdou je, že na rozdiel od hippies alebo punku tu išlo v prvom rade o hudbu a výzor, až potom, a nie všade, o nejaký postoj a rebéliu. Niečo také tu pribudlo práve kvôli odsudzovaniu a v tunajších podmienkach aj potláčaniu. „Vynikajúci“ dezinformačný článok o americkom „speed“ metale vyšiel asi v roku 1987-88 v časopise Expres. Slayer som už vtedy poznal, na základe toho blábolu som sa začal zaujímať aj o Overkill. „Brilantným kúskom“ oficiálnej žurnalistiky bola aj „reportáž“  z koncertu Arakain a Törr v bratislavskom amfiteátri na jar roku 1989. Vrcholne zhnusený autor, ktorý si staré dobré „hrozenie“ „sfanatizovaných vlasáčov“ (prerazil s tým aj do televízneho policajného programu Maják) vysvetlil ako hajlovanie, sa pričinil o to, že Törr dostal zákaz vystupovania. Socialistický režim už na obzore tušil svoj koniec, tak sa teda snažil okrem prenasledovania disidentov znepríjemniť život aj ľuďom, ktorí proste hlavne mali celý ten systém na háku a chceli sa baviť po svojom.

   Zriedkavé nie apriori negatívne zmienky o metale v oficiálnych časopisoch – na Slovensku Populár, v v Česku Melodie, sa často nezaobišli bez ideologicky podfarbených „upozornení“, spamäti zacitujem zrnko múdrosti z Populára, asi rok 1987: „Aj štýl, ktorý si pre svoju jednoduchosť (!) a komunikatívnosť – heavy metal – medzi našou mládežou získava čoraz väčšiu obľubu, sa u nás začína rozvíjať. Pozor však na nebezpečný posun hodnôt, v tomto smere by mu mohol byť nápomocný nielen stredný prúd, ale aj sám rock.“ Toto je na potlesk, čo vy na to, pamätníci? Mne osobne sa pri tejto perle ducha vybaví sampler Rebelie 2 a text skladby Hardcoreová bába – „když jdu kolem rozhlasu, tak se musím zout, abych mohla přebrodit ten náš střední proud“.

  Pokiaľ ide o české časopisy, do Melodie občas prenikli krátke články mapujúce toto „nebezpečné teritórium“. Z konca 80. rokov si pamätám na pomery reálneho socializmu slušné profily Törr a dokonca Napalm Death (kde boli spomenuté ďalšie veci ako Lärm, Carcass a podobne). Hudbe sa čiastočne venoval český Mladý svět, okrem reportáží z Rockfestov, prehliadok amatérskych skupín, ktoré každoročne vrcholili v Prahe, bývali na poslednej strane tiež krátke správy zo svetového hudobného diania, kde niekedy došlo aj na tvrdý rock a metal. Jeho o dosť mladšia a farebná slovenská obdoba Mladé rozlety robila niečo podobné, takže ste si občas prečítali nejaké správy aj z metalovej oblasti, vrátane fotky napr. Def Leppard alebo Jamesa Hetfielda (Metallica). K tomu čosi prevažne z Poľska, napríklad Hellias, Turbo alebo Wilczy Pająk (tento názov ako spoľahlivý štartér zábavy spoľahlivo funguje asi aj dodnes.) Občas zaradili fakt podivuhodný „metalový“ článok. Čo mala znamenať správa „Scott  Iann (Anthrax) sa v Los Angeles oženil s Mickom Marsom (Motley Crue), svet očakáva ďalšie metalové svadby“ mi vŕtalo hlavou vtedy a netuším to ani dnes. Typická, v tomto prípade veľmi nešikovná a priblblá komunistická dezinformácia, ktorá asi mala do boja s „metalovou nákazou“ zapojiť odpor k „teplým“ alebo čo. Tých dezinformácií, vyrábaných buď funkcionármi, alebo šírených aj metalistami, ktorí, zvlášť kvôli takmer nulovému povedomiu o cudzích jazykoch, prichádzali so zaujímavými zvesťami, bolo viac. Špecialitou bolo spájanie metalu s fašizmom (v skutočnosti nacizmom), kedy som spozornel, pretože proti tejto ideológii som bol od momentu, kedy som sa o nej dozvedel základné informácie. Tušil som, že toto bude kravina, v tej dobe takéto napojenia neexistovali vôbec, pár hudobníkov provokovalo koketovaním s touto symbolikou, zhusta v krajinách, ktoré tento režim nezažili. Dokonca o vtedy tajuplných Napalm Death sa vravelo, že sú to „fašisti“ a „ich album sa začína Hitlerovým prejavom“. Myslím, že dostatočne absurdné a zjavne si pôvodca tejto fámy poplietol Napalm Death a Carnivore, u ktorých ten Hitler bol o čiernom humore z dielne Petra Steelea (R.I.P. 2010). Za fašistov boli považovaní aj Saxon, ktorí k tomu chudáci prišli „jako slepej k houslím“ kvôli logu s orlom. To, že ich názov sa prekladal ako „hrobár“ ilustruje úroveň „znalosti“ angličtiny okolo roku 1987 (Metal Church ako „kovový kostol“, to taky nebylo špatný, a Skeleton In The Closet od Anthrax bol po slovensky Kostlivec na hajzli:-D). Ľudia sú omylní, tak pri študovaní jedného zoznamu kamoš zazrel položku Sepultura – Schizophrenia“ a povedal, „to poznám, celkom dobré, aj keď také mäkké, melodické“. Takže som Maxa a spol. ešte rok ignoroval, lebo však Sepultura – Cinderella, to je niekomu holt jedno:-D 

   Niekedy v roku 1985 sa fanúšikovia pražskej Sparty „preslávili“ tým, že cestou na zápas do Banskej Bystrice „zošrotovali“ rýchlik (vznikol o tom aj film, volá sa Proč?). Opäť vyšla kopa pobúrených článkov o tom, „čo sa deje s našou mládežou?“ Páchatelia boli opísaní okrem iného ako „tlupa punkerov, heavymetalistov a hard rockerov“, to samozrejme chýbať nemohlo. No, vtedy na tom niečo pravdy mohlo byť, niekto na ten futbal chodiť musel a tzv. „ultrapravicoví radikáli“, ktorí dnes tvrdé jadro „fanúšikov“ tvoria skoro všade, v tej dobe neexistovali. Komunistická ideológia sa so svojím dvojvaječným dvojčaťom – nacizmom – neznášala, a ak ste za socíku chceli mať vôbec najväčšie problémy, stačilo vám prejaviť sympatie k tomu, čo sa vtedy nazývalo prevažne fašizmus. Samozrejme, pobúreným politrukom, sociológom a kadekomu veľmi nedošlo, že za rozbitý vlak môžu v prvom rade iné veci než punk, metal a rock. V obviňovaní hudby za správanie mládeže si v tomto vzácnom prípade východ a západ mohli podať ruky. Popri tom boli nejaké publicistické relácie o subkultúrach (Sondy boli jednou z nich). Z tých sme odfiltrovali ideologické mravokárne ..čoviny a dozvedali sa o ďalších smeroch a skupinách. Miestami humor, spomínam si, ako v niečom takom akási slovenská punkáčka servírovala fakt, že „punk je tu už od 16. storočia a bude tu vždy.“ Takto nejako spracovala informáciu z nejakého vtedajšieho časopisu o tom, že slovo punk sa v angličtine prvýkrát objavilo v 16. storočí (a btw. znamenalo pobehlicu). No, ak si niekto nikedy myslel, že príslušník nejakej subkultúry sa automaticky rovná člen MENSA, ja som to nebol určite:-D Aby to niekto nepobral zle, punk sme mali radi tiež, hlavne kvôli textom, nahraté kazety Zóny A a H.N.F. (Hrdinové nové fronty) patrili medzi veľké cennosti, ktoré sa požičiavali len dobrým známym. Kvalitný punk mám rád dodnes.

  Filmom, ktorý sa metalovou subkultúrou zaoberal ako jednou z hlavných tém, bol Horká kaše, asi rok 1988. Išlo o príbeh zo sídliska, pražské Jižní město, a záberov z metalových koncertov tam bolo dosť, v prevažnej miere hrali Vitacit. Hlavní záporáci tu prekvapivo nie sú metalisti, tí len takpovediac „dotvárajú kolorit“, ale obyčajní sídliskoví pubiši, korí nevedia čo so sebou, s nudou, nemožnosťou nejako k veci tráviť voľný čas a ich počínanie vyvrcholí skupinovým znásilnením za asistencie alkoholu a tabletiek, keďže „závadná mládež sa utápa v alkohole a drogách“. Ako v podstate kladní hrdinovia pôsobia v závere filmu metalista so svojou priateľkou, ktorí si ako jediní z okoloidúcich všimnú, že s tým dievčaťom ležiacim na ulici či v kríkoch nie je niečo v poriadku a zavolajú pomoc (resp. baba najprv kričí na chalana, nech niečo robí, pretože on tak zľahka nevie, čo s celou tou situáciou). Tento kus textu na ilustráciu obrazu „metalistov“ v socialistických médiách hádam postačí, on sa v tých postsocialistických zas až tak veľmi nezmenil:-)

___________________________________________________________________________

  Čo k tomu, čo sa v novembri 1989 začalo, dodať po takmer 22 rokoch? Máme to, čo sme si zvolili, respektíve to, čo nám zvolili tí, ktorí z pohodlnosti, skepsy alebo apatie voliť nechodia a dajú tak priestor tým, ktorí chodia voliť disciplinovane. A disciplinovaní sú voliči postkomunistických strán, nacionalistov, prípadne marginálnych extrémistov, ktorých je našťastie aspoň zatiaľ také minimum, že ich vplyv na dianie v politike je nulový.

Aby si niekto nemyslel, že ten november 1989 bol nejakým celonárodným vzopätím sa komunistickému systému – mnoho zaostalejších jedincov absolútne nechápalo, prečo sa deje čo sa deje, načo sú všetky tie demonštrácie. Napríklad v okolí Humenného dosť známy dedinský „metalista“, vtedy na vojne, k celej veci povedal to, že on ak pôjde štrajkovať, tak za to, „aby bol chleba za dve koruny“. Odhadujem, že ešte dnes po krčmách vykladá, že za komunistov bolo dobre. A možno zvládol aj diskutovanie na nete, kolegov tam má zástupy:-D

  Na jar 1990 boli prvé slobodné voľby. Účasť bola v porovnaní so všetkými nasledujúcimi myslím rekordná. Tiež som bol poistiť, aby sa za komunistickým režimom zaklaplo veko truhly a aby sme tu konečne od života začali dostávať to, čo chceme naozaj. Bola to pekná vízia, hlavne kvôli nej chodím voliť dodnes. Ono totiž – v „demokracii“ ak nejdeš voliť, nevadí, nejaký mamľas, ktorý je žijúcim dôkazom toho, že všeobecné volebné právo nie je zas až taký do detailu dotiahnutý vynález, ti zvolí nejaký kýbel sračiek. Videli sme to už neraz. Takže máme to demokratické zriadenie. V praxi najlepšie zo zlých riešení (dobré v modernej spoločnosti v zásade neexistujú). Demokracia v tradičnom demokratickom svete kríva na obidve nohy, čo jej sťažuje boj s ideami, ktoré by jej s radosťou vykrútili krk. Demokracia na Slovensku, v Česku a vôbec v postsocialistickom tábore kríva na všetky možné končatiny. Veľkou chybou totiž bolo, že medzi tými niekoľkými desiatkami často pitoreskných nových strán, ktoré v roku 1990 kandidovali do vtedy ešte československého parlamentu, dostala možnosť kandidovať aj komunistická strana. Tá strana, ktorá sa mala odpovedať za stav krajiny a spoločnosti, a ktorej najvyšší predstavitelia spolu s celou ŠtB mali skončiť na dlhé roky vo väzeniach. A ostatní aktívni prisluhovači mali byť odstavení od možnosti vykonávať verejné funkcie. Strana mala byť postavená mimo zákon. Skrátka to popri zamate (je samozrejme fajn, že netiekla krv a nevybavovali sa účty, čo by stálo životy aj ľudí, ktorí by sa pri tom ocitli omylom, resp. by si dav podal tie najmenšie, bezbranné ryby) chcelo aj obdobu denacifikácie Nemecka po roku 1945. Nedopadla tam síce na plných 100 percent, ale ten rozdiel v politike i spoločnosti je sakra viditeľný. Tu sa komunistické kádre transformovali na „moderné politické strany“ a „podnikateľské kruhy“, stále teda ruka ruku myje, predstavitelia koalícií sa navzájom držia za gule s predstaviteľmi opozícií, takže akýkoľvek prešľap, na ktorý existuje zákon a paragraf, je v podstate netrestateľný. Korupcia, populizmus, impotencia robiť veci lepšie, to, že niektorí sú si rovnejší, to všetko má korene v tom, že až príliš „sme neboli ako oni“. Za zlom sa nerobí hrubá čiara, tie čiary si odskáčeme my všetci okrem tých, ktorí z nich profitujú. Výsledkom je apatia a to, že v politike vyhráva nie ten lepší, prospešnejší, ale ten, ktorý je podlejší, zákernejší a vie lepšie cukrovať tým, ktorí sú ľahko ovplyvniteľní, a tých je väčšina. Dajte im nepriateľa, sľúbte im jeho majetok a k tomu všetko čo nemôžete splniť a ani to nemáte v pláne skúsiť, pri upozornení na vaše trestné činy bliakajte o nepriateľových prúseroch, a máte to aspoň dočasne v suchu. Na Slovensku zrejme navždy, tu je holt taký ľudský materiál, s ním sa dá. Trochu populizmu, trochu konšpirácií, sem – tam almužnička „poníženým a urazeným“, ono to pôjde.

Diel 2

Myslím že v júni 1992 sa v starej športovej hale konal metalový festival s názvom Ritual Of Hate, na ktorom hrali Gladiator (vtedy „slovenská Sepultura“, dnes popová sračka galaktických rozmerov a zriedkavý príklad ľudí, ktorí kormidlo od metalu stočili k pop music bez zmeny názvu), ostravskí Nemesis (na tú dobu slušný, trochu švédsky death metal) a Carousel Of Tears (grind core), Dementor, ktorých hádam predstavovať netreba - stáli pri zrode death metalu na Slovensku - a koncertne tu debutovala košická Phantasma.

Niekedy začiatkom roku 1992 ju založil gitarista a spevák Andy Duč. Toto zoskupenie sa od začiatku hlási k satanizmu prinajmenšom v osobe zakladateľa. Na konte má jedno demo z roku 1992, dva kazetové albumy, jedno CD (Jahve) u ISP, ďalšie (Gospel) u švédskych Downfall Records a najnovšími vydaniami sú po sedemročnej nahrávacej pauze EP z roku 2009 a album Book Of Phantasma z roku 2010 u amerických Apocrypha Records. V prvej, najdlhšej etape tvorby sa Phantasma venovala prepracovanému, technickému a atmosférickému death metalu s veľmi svojráznou „chorou“melodikou, zhruba v rokoch 1996 až 2000 bol v zostave skupiny aj klávesista. Nová tvorba sa nesie v duchu priamočiarejšieho klasického temného death metalu skôr v štýle 90. rokov. Po sľubnom vykročení na scénu, vrátane koncertov v zahraničí, sa Phantasma po niekoľkých rokoch stala skôr záležitosťou pre skalných fanúšikov mimo centra podzemného diania.

Koncert ukázal niekoľko vecí – extrémne metalové bujnenie na československej scéne začína dobiehať to, čo sa deje vo svete a prinajmenšom death metal a grind core má u nás sľubný potenciál. Ten sa časom potvrdil, v death metale 90. rokov na Slovensku, v grind core toho istého obdobia zase v Česku. Dnešná situácia možno bude okomentovaná inde. Ukázalo sa tiež, že na podujatia tohto druhu je športová hala priveľká a že čas, kedy sa extrémne žánre presunú do klubov, tu nastane ešte o čosi skôr než na „západe“. Návštevnosť odhadujem na niekoľko stoviek, doba, kedy metal priťahoval na koncerty masy, bola skrátka preč.

So Stanom Lastivkom a Tiborom Vargom som sa zoznámil v ktorejsi požičovni, so Slnkom (doma sa volal Marek) nejako cez Mordum. Priznali sa, že majú kapelu s názvom Forgotten. Ako deathmetalisti (Tibor sa vyhlasoval za deathmetalového fanatika, akurát že v časoch „najväčšej slávy“ ho to prešlo ako auto ježa, zbierku rozpredal, aby mohol byť levom diskotékových salónov) hrali pochopiteľne death metal. Po pár mesiacoch sa premenovali na Erytrosy. Pokiaľ ste videli logo, odteraz si pamätajte, že autorom som ja:-D

Erytrosy v roku 1994 debutovali s demom Disintegrating Inborn Imagination, po ktorom v roku 1996 nasledoval debutový album Incomplete Minds u Metal Age. Po odchode pôvodného vokalistu Tibora mikrofón prevzal gitarista Stano. Druhý album Delight vydali takisto u MA v roku 2001. V rámci brutálneho death metalu sa s jednotkou zaradili k priekopníkom, s dvojkou k špičke brutálneho death metalu na Slovensku. Jednotka bola dosť zjavnou vykrádačkou Cannibal Corpse, Tiborovou modlou bol Chris Barnes a bolo to počuť. Dvojka bola viac o priamočiarosti, technike, rýchlosti, vokál bol iný. Aj vďaka koncertom v poslednej zostave sa zaradili medzi košické legendy a sú kapelou, ktorá potom, čo asi v roku 2004 prestala javiť známky života, fanúšikom dodnes chýba. Je fakt, že väčšina nových slovenských BDM spolkov sa z ich druhého albumu môže učiť, ako to má vyzerať.

S Erytrosy sme sa stretávali pomerne často, tiež patrili k tým, ktorí chodili do našej skúšobne v myslavskom kulturáku v časoch, keď tam ešte hrali Mordum. Hlavne s Tiborom som menil nahrávky, keď som ich ešte vozil z Bratislavy. On bol dosť povaha, požičiaval len „niečo za niečo“, okolo peňazí (5 korún na pivo a podobne) s ním ľudia tiež mali pár zážitkov. Časom, keď sa Erytrosy rozbehli koncertne a bolo ich vídať po fanzinoch**, začal javiť známky namyslenosti, čím si proti sebe poštval dosť ľudí z okolia. Myslím, že najviac jedného z mojich už roky najlepších kamarátov, v súčasnosti na Floride žijúceho Mareka „Hockeya“ Hubceja, bývalého speváka Born In Scum a Obliterate. Predtým, ako sa Hockey pobral na vojnu, Tibimu v parku vytmavil, čím všetkým ho serie, a pár mu prilepil. Tú druhú potom, čo reakciou na tú prvú bolo „...ale Marek, čo by na to povedal Chris Barnes?“ Čosi tak mimo misu vstúpilo do dejín a „čo by na to povedal Chris Barnes?“ zaznie občas aj dnes.

Že som čosi vedel po anglicky, aj Erytrosy boli medzi skupinami, ktorými som pomohol s prekladom textov. Robil som to prevažne v čitárni univerzitnej knižnice v Bratislave. Tiborove kvetnaté výrazivo bolo veľkou výzvou a kusom roboty, pretože „muky pedofílie a radosti z choreografie rozšliapanej tváre a úskalí nevinnosti“, to je dosť unikát, a keď inde blúdil „vo večnom úskalí antagonizmov“, len som uznanlivo pokýval hlavou nad tým, akú dnes majú ľudia slovnú zásobu.

Erytrosy neboli jediní, ktorí potrebovali niečo preložiť, ešte predtým som do angličtiny, vtedy miestami skôr „angličtiny“ dal prvé demo od Phantasmy, texty Mentally Parasites bývali tiež časté, k tomu Social Silence, Strait Jacket a ktovie kto ešte. Pre Obliterate to ako kamarátsku výpomoc robím dodnes.

Vilo „Viliem“ Hajnal, Tomáš „Tomako“ Macák, Marcel „Barbie“ Malega. V rokoch 1992-93 tri výrazné zjavy. Vždy spolu, vždy dlhovlasí, málovravní, vážne sa tváriaci. Obliterate, kapela, s ktorou sme si ľudsky asi najbližší a skoro od začiatku sme držali spolu. Dlhé roky tu právom, tu neprávom označovaní za „slovenský Napalm Death“. Zo starej zostavy je tam už len bubeník Marcel.

Vilo po odchode niekedy po druhom deme ešte basoval v S-3A, dnes už nehrá. Zažili sme spolu všelijaké dobré i zľahka skurvené veci, pri pive pokecali o kadejakých obľúbených témach, skrátka jeden z tých niekoľkých ľudí, ktorí sú ľudia naozaj. 

Tomako odišiel po debutovom albume, dnes si hrá hlavne sám pre seba. Tento vďaka svojej výnimočnej mlčanlivosti a uzavretosti pre mnohých záhadný človek je taktiež zodpovedný za všetky nahrávky Nomenmortis po roku 1999 a pretože v tom, čo robí, je kapacita, vyhľadalo jeho služby aj viacero iných skupín.

Marcel je jeden z najpohodovejších, najférovejších a najtvrdšie makajúcich ľudí, človek s veľkým Č a pán bubeník.

Grindcoreoví Obliterate boli už od začiatku sľubným zoskupením, ktoré sa našlo v grind core, aký produkovali Terrorizer, Brutal Truth alebo Napalm Death. Na prvých nahrávkach spieval Janči Stanecký, známy búrlivák, umelec a dobrodruh. Medzi mnohé jeho kúsky patrilo napríklad to, ako s ďalšími expertmi vliezol do krypty v kaplnke sv. Michala. To, čo odtiaľ vyniesol, potom zahodil v meste do kontajnera. Podrobnosti netreba, poviem toľko, že polícia sa zaoberala prípadom záhadných pozostatkov. Jeho mladší brat Matys bol tiež zaslúžilý člen nášho spolku. Už ako štrnásťročný v Plecháči zaimponoval exnutím piva v rekordnom čase, a počas rokov s ním boli i iné veselé príhody. Pri „žltej streche“ čakal kým nakúpime, zapálil si, špak potom hodil na chodník. Okamžite dokvitli mestskí policajti a chceli mu vyrubiť pokutu tridsať korún. „Týmito rukami (gesto included) na vás robím, a vy odo mňa chcete pokutu?“ V reakcii na jeho spravodlivé rozhorčenie od neho chceli občiansky preukaz. V ňom mu narátali statočných šestnásť rokov. Tuším ho nechali, aj tak tie peniaze nemal, a ak ich mal, tak nie pre nich.

Človeka, ktorý pre nakopnutie Nomenmortis urobil v začiatkoch po hudobnej stránke najviac, som spoznal v rámci jednej z tých náhod, ktoré keby sa nestali, veľa vecí by sa možno ani neudialo. Ako som spomenul už neraz, do parku pri kaplnke sv. Michala chodili hlavne ľudia zo začínajúcej košickej HC, noise a grindovej scény, a ich kamaráti, ale bez ohľadu na väčšinou rozdielne názory na hudbu som zistil, že s ľuďmi okolo Mentally Parasites, Suicidal Pigs, Bubble Butt (neskôr Social Silence) atď. sa bavím tak nejako najlepšie. Časom to tam začalo byť aj o metale, ale išlo hlavne o „spoločenský život“ s ľuďmi, ktorí sa nesprávajú ako kreténi...ok, keď sa stĺkli chechtáky na viac chlastu, bolo to občas na hrane, ale sranda byť musí. No a tam som ešte v lete roku 1992 ako nového v partii stretol blonďáka strednej veľkosti (odvtedy vcelku „pristavil“J), so začínajúcim három a výrečnosťou za troch. Vďaka jeho humoru sme si padli do noty v pití i kecaní o hudbe. Aj spomínal, že tak trochu hrá na gitaru, ale že študoval v Bijacovciach čosi okolo drevorubačstva, narazili sme na seba zase až v decembri 1992 v legendárnej Mestskej pivárni a ukecal som ho k nám na druhú gitaru. Aj vtedy som mal občas dobré nápady, toto bol z tých hudobných. Druhým gitaristom sa stal Dano Imrich. Tam v Bijacovciach hral v akejsi heavy-rockovej skupine, ale o čo ide v Nomenmortis, to pochopil veľmi rýchlo, pretože on si síce vypočul aj Guns’N’Roses a podobné veci, ale thrash metal a death metal ho bavili viac. Na prelome rokov 1992/93 sa začala éra prvej z raritných päťčlenných zostáv Nomenmortis.

Z veľkej skúšobne vzadu v myslavskom kulturáku nás vtedy presťahovali do menšej. No menšej... rozmermi pripomínala špajzu, interiérom tiež. Števo, gitarista a spevák Mordum, to zhodnotil asi takto – „tu si môžem akurát tak uložiť uhorky a pexeso, jak tu hrať budeme?“ Holt sme na to prísť museli, skúšobne, alebo ako sa v Košiciach hovorí dodnes, „miestnosti“, to bol vtedy aj dnes ešte väčší problém ako aparát. Hralo sa po nevykurovaných a často vykrádaných garážach, v pivniciach rodinných domov, ktorých prenájmom sa občas dôchodcovia odhodlali privyrobiť si pár kačiek k dôchodku. Niekto mal šťastie prilepiť sa k nejakému kultúrnemu stredisku, ale s tým sa tiež neroztrhlo vrece. Kelťáci jeden čas hrali u kohosi na chate, skúšobňa jednoducho bola otázka, ktorú bolo treba riešiť, a to čo najskôr. Mnoho plánov na založenie skupiny padlo presne kvôli tomu, že nebolo kde to rozbaliť. Svojho času legendárnu príhodu zažili pri tomto Social Silence. Okolo roku 1993-94 Meďo „zohnal miestnosť“ v pivnici jedného domu v centre mesta na Hradbovej. S počerným „majiteľom“ uzavrel aj „zmluvu“. Predstavte si papier zo zošita pre 3. triedu ZŠ a ceruzkou napísané riadky, ktoré hlásali:

„ZMUNA!

Prenajimam panovi Jozefovi Medveckemu mestnosť v pivnici za učelom hudobnej skupiny...“

Zo „zmuny“ nakoniec nebolo nič, pretože prenajímateľovi bytový podnik či niekto taký kompetentný veľmi rýchlo vysvetlil, že on proste nie je povolaný k tomu, aby v objekte čokoľvek prenajímal.

Tvorba v „uhorkypexeso“ mala aj svetlé stránky. Už predtým sme si u šéfa kulturáku vybavili, aby bývali poobede a cez víkend, keď sa skúša, otvorené predné dvere, nech sa vieme dostať do WC. Bolo to aj v jeho záujme, „liať“ do Myslavského potoka, pod kríky alebo okolo múrov bolo dlhodobo nemožné, zamorenie čpavkom by sa časom dostavilo a okrem toho, striehnuť, kedy sa odniekiaľ ozve napríklad „prepáčte, ale vidno vám vtáka“, to dosť stresuje. No a v kulturáku bývali kadejaké obecné akcie – svadby, kary, oslavy päťdesiatky, promócie, plesy a iné kratochvíle. „Deň po“, to býval náš čas. Raz my, inokedy Mordum sme omrkli, či niekto nezabudol zamknúť dvere do sály, a ak áno, brali sa tyčinky, lupienky a vôbec všetko použiteľný materiál zo stolov. Neraz sa našli aj cigarety alebo víno, a raz, keď zabudli zamknúť dvere do kuchyne, sme tam objavili veľkú tašku plnú litroviek či sedemdeciek vodky. Jednu z nich sme uznali za pozornosť od podniku.

Krásnym momentom tých čias bývalo, že fanziny si o nahrávky písali bez toho, aby ste ich kontaktovali. Mali ste infoletáky, rozšírili medzi známych, tí mali ďalších známych, poslali ste ich do tých cca dvoch zinov, o ktorých ste vedeli, a do mesiaca vás kontaktovalo aspoň päť ďalších, často aj s aktuálnym výtlačkom, aby ste vedeli, že naozaj existujú a nie je to o tom, že nejaký jožko chce mať za lacný peniaz kazety (v inej forme sa vtedy demonahrávky nevyskytovali nikde na svete).

Rozmýšľam, že už teraz, a v ďalších rokoch to bude len horšie, mnohí nevedia, čo si majú predstaviť pod takým slovom „fanziny“. Nuž, kde bolo tam bolo neexistoval internet, v tej dobe ho ešte len tak kdesi po univerzitách stĺkali dokopy. Okrem Uragánu, ktorý v tých časoch už aj pomaly končil, a Metal Hammer CS (to bol taký jeden časopis, o ktorom časom reč bude, lebo aj to treba) bol v plienkach, na „podzemie“ dokonale kašlal a takú aj v ňom mal povesť, tu neboli žiadne časopisy, v ktorých by ste sa o metalovej hudbe a zvlášť o veciach ako death, black, doom, thrash metal, grind core, hard core, punk a tieto záležitosti mohli niečo dozvedieť. Kto vedel po anglicky alebo nemecky, mal na výber z niekoľkých „veľkých“ západných časopisov, ktoré sa sporadicky zjavili niekde v trafike. Tým pádom sa starali fanúšikovia. Začali doma na kolene, pomocou písacieho stroja (bývali aj aspoň čiastočne rukou písané „periodiká“!), nožníc, lepidla, čiernobielej kopírky a podobných pomôcok tvoriť vlastné časopisy. Písali listy kapelám, časom z celého sveta, vznikali rozhovory, recenzie, reporty a vôbec to, čo už tak býva súčasťou hudobného časopisu. V čase, kedy neexistoval e-mail, to pri každom čísle znamenalo písanie desiatok, možno stoviek listov, z ktorých pošta vždy časť „stratila“ alebo ukradla. Vydavatelia zakaždým vydali aspoň dve stovky kusov časopisu, ktorý sa podzemnými kanálmi šíril medzi podzemnou verejnosťou. Kvalita „tlače“ bývala často pochybná, s ťažko čitateľnými časťami textu, rozmazanými čb kópiami fotografií (zvlášť warpaintové blackmetalové skupiny vychádzali z xeroxu ako súbor čiernych a bielych fľakov), s nedokonalými prekladmi z angličtiny, ale boli tam informácie. Recenzie bolo treba brať s rezervou, niektorí „kritici“ mali 15 – 17 rokov, vek, kedy je človek najmúdrejší na svete a popri tom jeho fanúšikovské zanietenie býva za hranicou nekritickosti. K tomu treba pripočítať fakt, že každý každého poznal, kapely sa často navzájom tľapkali po pleciach so „žurnalistami“, veľká kritika sa radšej nenosila, skrátka fanziny mali svoje muchy, lenže bez nich by scéna nefungovala. Pri všetkej nedokonalosti, ktorou niekedy oplývali, boli potrebné a dôležité. Dnes sa z nich mnohí smejú, lenže sú to tí istí ľudia, ktorých svojho času bývali dnes vysmievané fanziny plné, a čo sa týka kvality, väčšina kapiel si so zinmi mohla podať ruku. S väčším rozšírením počítačov a zvládaním grafických programov šla úroveň fanzinov nahor, miestami až k poloprofesionálnym tlačeným občasníkom. Menovať len to, čo vychádzalo v Čechách a na Slovensku, tak sú toho dve strany, nájdite si to v Pařáte, tam bola téma dôkladne zmapovaná aspoň dvakrát. Len tých, s ktorými som v česko-slovenskom teritóriu spolupracoval, bolo niekoľko, v samotných Košiciach aspoň tri – Stage Diving Hard Core Journal, Music Scene a Gwistexer, významnou spoluprácou bol Mortal zine z Púchova, kde som sa podieľal aj na tvorbe pamätného čísla na pamiatku Chucka Schuldinera a Death, a Nimrod, ktorý robil Rasťo Ferenc totálne podzemným spôsobom, dokonca bez e-mailu. V Česku sa pár kooperácií vyskytlo tiež – napríklad In Deed Hell, Cassiopeia... Pokiaľ ide o death metal a grind core, najlepšiu úroveň – takú, že tých časákov je fakt škoda – na Slovensku dosiahli Floating Deep a Hyberned Children’s Dreams, ale dobrý kus roboty býval aj Veil Of Shihuan, ak vás bavili aj iné žánre.

Zábavno-pôvabné bolo, ako fanziny uverejňovali recenzie na iné fanziny, i to, ako v prvých rokoch Metal Hammeru CS takmer ani jeden fanzin nezabudol posielať do horúcich pekiel tento „komerčný hnoj“. Ono to náhle prestalo, keď sa v hnoji „mierne“ zmenila situácia a  o fanzinoch začali vychádzať zmienky, to by ste sa čudovali, koľko ich zrazu do redakcie chodilo:-D

Napriek niektorým vymenovaným nedostatkom mnoho fanzinov dokázalo v bojových podmienkach prinášať zaujímavé čítanie a fanúšikov oboznámilo s kapelami, o akých by sa z oficiálnych časopisov dozvedeli len ťažko. Pre svetové i domáce podzemné spolky boli jedinou zásadnou cestou na zviditeľnenie sa a ak časopis vydržal dlhšie, bol o neho záujem a aj autori na sebe pracovali, kvalitatívne rástol z čísla na číslo. Vyskytli sa pravdaže chlapci, ktorí svoje ego neudržali na uzde už  v prvom čísle a mali napríklad pocit, že kapely sa z ich existencie majú poskladať, skrátka „vysoko si vážte, že existujeme, lebo práve my sme tá alternatíva k hnusným komerčným sračkám, a len úctivo s nami hovorte“. Pretože takto to nikto nebolo, keďže nikto nikoho nikdy nenútil, aby si zakladal kapelu, robil časopis alebo distribúciu, nebolo problém znepokojiť týchto „arbitrov“ v odpovedi na otázku „čo si myslíš o súčasnej scéne?“, na ktorú sa očakávala odpoveď v štýle „jasné že všetko je tak po3,14či, že som unesený z možnosti byť súčasťou toho všetkého“, nejako takto: „Myslím si, že scéna je prepchatá kapelami kopírujúcimi jedna druhú“. Pamätáte si možno ten časopis, ktorý v rámci „kampane proti pozérom“ ako poster uverejnil kus „TP for your bunghole“. S veľkou slávou vyšlo jedno dosť dobre vyzerajúce profi číslo, ktoré síce miestami trpelo syndrómom blackmetalistov píšucich o ostatných žánroch, a to bolo všetko. Tragikomicky dopadal pokus stať sa spasiteľom „death metalom zamorenej scény“ s názvom Rock Champagne, kde boli nahrávky podrobované doslova „vedeckému“ rozboru a každý tam bol „vážnej jak hovno“, okrem toho tu nezmyselne lamentovali nad tým, čo hrajú komerčné médiá. Súčasťou nie len slovenskej scény vo fanzinových časoch bolo niekoľko „zákopových vojen“ jedných proti druhým. Niečo z toho vytrvalo dodnes. Ale fanziny vytrvali možno tak na HC/punkovej scéne, tie metalové sú na Slovensku prakticky mŕtve niekoľko rokov a v prípade niektorých je to vážne škoda. Niektoré české ku koncu existencie vychádzali v podobe serióznych, profi tlačených magazínov s farebnými obálkami. Súčasnosti sa dožili tuším len sporadicky vychádzajúci In Deed Hell a hlavne Pařát, teraz ako dvojmesačník s CD prílohou. Kvalitné periodikum a tak trochu pripomienka starých čias, ktoré si mnohí nepamätajú, a pamätníkov zahreje pri srdci, kam až sa to pri úsilí hraničiacom s nezničiteľnosťou dalo dotiahnuť. Oveľa ďalej, než by si niekto povedzme v rokoch 1990 – 99 mohol predstaviť. Internet je síce internet, ale u mňa sa klasický časopis stále počíta. Úprimne – na hajzel či na cestu si PC asi nevezmete... ok, viem, existujú notebooky:-D Aby sme to mali celé v jednej kope, druhou aktivitou, ktorej sa metalová mlaď venovala, bola distribúcia nahrávok, časopisov, časom aj nášiviek, tričiek a vôbec všetkého, čo so scénou súviselo. V časoch najväčšieho rozmachu totálneho podzemia bolo len na česko-slovenskom území týchto nadšencov niekoľko desiatok. Dnes je ich rozhodne menej, ale ak rozmýšľate o tom, kam sa to asi tak dalo dotiahnuť, tak vedzte, že dnešné „giganty“ ako Shindy, Obscene, Forensick a podobní tiež začínali s xeroxovanými zoznamami a balíkom kaziet, diskov a vinylov, ktoré pomáhali šíriť skupinám, javiacim o túto pomoc záujem, časom vydali svoje prvé vlastné kazetové veci, a už to išlo. Rozhodne nie tak rýchlo, ako sa to napíše.

*****

Prvou vážnou hudobnou legendou, ktorej koncert som na Slovensku navštívil, boli Deep Purple na štadióne VSS v Košiciach myslím v roku 1991. Nie že by to v tej dobe bola pre mňa srdcová záležitosť, ale nejsť keď máte 10 minút od baráku hviezdu, ktorá sa na formovaní vášho hudobného vkusu pred rokmi podieľala tiež, boli by ste ignorant a blbec oberajúci sa o zážitok z tých najväčších. Myslím, že ja aj ostatní kamoši, ktorí sme tých 150 Kčs vyplázli za lístok, sme nemali čo ľutovať, bola to po každej stránke iná dimenzia vrátane bombastickej show, ktorú vtedy hardrockoví titani predvádzali. Martin Sarvaš, textár a manažér Tublatanky, v reportáži pre Rock & Pop okrem iného napísal „takmer žiadni metalisti, čo je strašná škoda...“ Celkovo teda si ten štadión zaslúžil aspoň dvojnásobnú návštevnosť, ale tak si myslím, že košický koncert bol raritnou možnosťou vidieť v publiku okrem „hardrockových otcov“ aj ľudí olepených nášivkami Disharmonic Orchestra, Carcass, Messiah a podobnými aktualitami, pretože možnosť vyrukovať v plnej paráde som samozrejme nevynechal:-D 

V novembri 1994 na Slovensko konečne zavítal aj aktuálny deathmetalový pojem pojmov – v športovej hale v Banskej Bystrici vystúpili vtedy megauctievaní Cannibal Corpse spolu so švédskymi deathmetalistami Desultory a blackmetalovými Švajčiarmi Samael. Kto bol domácou predkapelou je nepodstatné a zabudnuté, ani neviem či niekto taký bol. „Mäsiari z Buffalo“ propagovali novinku The Bleeding, Švajčiari Ceremony Of Opposites a Švédi tuším debut Bitterness. Že sa ide bolo jasné. Naša výprava je dodnes legendárna.

Košických expedícií bolo viacero, v jednej boli (pochopiteľne) Erytrosy, Mordum, Ryhak z Phantasmy, vyzbrojený na cestu vrecom s 20 pivami, v druhej naša tlupa. Mierny problém bol, že nás bolo deväť, ale pokutový lístok sa dal napísať len na ôsmich. Pokutový lístok bola cestovateľská vymoženosť prvej polovice 90. rokov. Prišla na ňu podzemná kultúra, ktorá pri cestovaní na koncerty potrebovala znížiť cestovné náklady. Robilo sa to takto – jeden človek bez lístka nastúpil do vlaku na vhodne zvolený smer. Tam sprievodcovi vysvetlil, že lístok si nestihol kúpiť. Dostal náhradný, ktorý mu bol vypísaný vo vlaku. Doma ho vygumoval a napísal nové údaje – počet ľudí, cieľovú stanicu aj s prípadnými prestupmi, a cenu. Bolo to treba vypísať správne, vtedy nehrozili problémy. Viem, že náš Rolo ako železničiar so sebou nosil nádobíčko – pero, kopirák, cestovný poriadok, aby mohol kedykoľvek ísť do akcie. Jasné, že sprievodcovia nakoniec na tento systém prišli, poznali aj ľudí, ktorí ho používajú, ale brali to s nadhľadom „nazdar Vrabec, no ukáž ako máš dnes vypísané, ak dobre, v pohode, ak máš chybu, zaplatíš alebo vypadneš.“ Časom železnice vymysleli nevygumovateľné pokuťáky, ale aj vtedy ktosi prišiel na to, že sa dajú očistiť vodou s prípravkom na riad zvaným Jar, a nakoniec sa takto cestovať prestalo. Kapely začali dostávať slušnejšie cesťáky, fanúšikovia sa naučili na cestovné naškrabať, alebo to skúšali načierno. Deviaty nadbytočný (Vaľo, 5.M.S.) sa teda schoval na WC, mal však smolu, pretože ktosi sa tam čoskoro potreboval dostať, bolo zamknuté, zavolal sprievodkyňu a zvyšok smutného príbehu si domyslíte. Tuším si kdesi požičal, pretože ten koncert videl. V Bystrici sme mali ešte dosť času, zasadli sme teda pred stanicou. Joži B., vtedy zvaný aj Teľa, sa pustil do jedla, my ostatní do obdivovania krajiny. Štromy zazrel nejaké mladé miestne obyvateľky, tak hneď k nim prívetivo „ahojte dievčatá, kam idete, nejdete sem na chvíľu?“ Joži ale na ne zhúkol „hej, ty sviňa tlusta!“ Ani jedna tejto charakteristike nezodpovedala, ale samozrejme pridali do kroku. A miało być tak pięknie...

Kráčali sme mestom k hale. Po lavičkách v centre sme videli spať nejedného v opyramídovanej koženke baleného a inak okovaného zbrojnoša prevažne poľského pôvodu. U nás v KE už tento typ metalového imidžu trúbil na ústup a mali sme z nich srandu, reku z koncertu uvidia konský oný a ešte si aj uženú prechladnutie toho i onoho. V krčme pred halou sme obzreli nejaké pivo a vliezli dnu.

Koncert samozrejme skvelý, Cannibal Corpse s Barnesom, nezabudnuteľný zážitok. Majiteľ v tej dobe najbrutálnejšieho prirodzeného vokálu v roztrhaných rifliach, vlasmi po celom pódiu a so slinou visiacou pri „speve“ až pod koleno, proste bolo to tam. Nasledujú zábavné príhody:

Pred koncertom Joži vliezol do tourbusu. Erytrosy tam boli už predtým, dali kanibalom demo. Jožiho vyhodil Chris Barnes, aj sa vnútri tak stredne slušne pobili. Števo z Mordum chcel vidieť Alexa Webstera, búchal na bus a volal „Aľoša, poď von!“

Joži vtedy aj dnes miloval Macabre. Pred koncertom Cannibal Corpse hral z reprákov ich album Sinister Slaughter a on sa hádzal pred pódiom. Asi počas štvrtej skladby CC prišiel ku mne Marcel z Obliterate, jeho vtedajšie brucho sa triaslo od smiechu, reku poď sa pozrieť na najväčší cannibal. Zaviedol ma k radiátoru na boku haly, pod ktorým sladko spal Joži v polohe dying fetus.

Po príchode do haly som sa pohodlne uvelebil na palubovke a začal som z alobalu tankovať chleba a slaninu. Ako som tam sedel s vlasmi rozpustenými všade okolo, prišiel nejaký fanúšik, nejako som v tom hluku vyrozumel, že chce podpis od občaňáku. Dodnes neviem s kým si ma pomýlil, ale niečo som mu tam načmáral.

Medzi koncertmi, ktoré prebehli v roku 1996, významné miesto zaujíma pravdepodobne prvá veľká košická výprava na metalový festival v krajine českej. Išlo o Attack Of Fire v Bzenci, na ktorý som ja išiel v rámci akreditácií pre Metal Hammer, ostatní asi šiesti parťáci ako výhercovia súťaže o lístky. Bolo treba ísť, headlinermi boli Sinister a za zhliadnutie tam toho stálo viac.

Ľubo Lokša z Contempt mal vtedy žigu, ktorú sme niekedy volali „Zelený sršeň“. Do tej sme v niektorý júlový štvrtok na obed vliezli štyria – vodič, ja, Števo zo Socialu a Veslo. Prvá zastávka v železiarňach – po Števovu výplatu a pri tej príležitosti „nahradiť“ ukradnutý stierač, potom smer západ, s tým, že pod Tatrami sme to stočili do Poľska, čo v pláne nebolo, takže spiatočka. Pri pauze za Žilinou („Stiahni hudbu, reže uši!“ „Aj my režeme do Žiliny, hahaha!“), sme traja skočili liať do kríkov, Veslo miesto toho vyliezol na strom. Mal takú záľubu. Raz v noci sme šli z Hradu do mesta, samozrejme nás pristavili policemani, popýtali občaňáky a reku „Velček, vy ste prečo liezli na lampu?“

Okrem iných cestovných kratochvíľ sme coverovali Elán – „sme/močové kamene/nááám/nezáleží na vemene“. Jednu pesničku mali zo života učňovskej mládeže – „tak ktorá/nesie náradie?“, iná, kde sa predtým spievalo „no čo je?/čo je?/čo chceš?“, bola prerobená pre potreby národnostného vysielania – „so kames?/so kames?/so kames?/čileha!“ „Čileha“ po cigánsky znamená „smotana“... Každopádne „na hodinách slovenčiny/kokociny - p*čoviny.“

Počítali sme kilometre. „Púchov 9. Burzum 21!:-D“ Zo dva roky predtým dostala jedna „ikona nórskeho black metalu“ pálku za to, že na smrť dopichala druhú „ikonu nórskeho black metalu“.

Čas nás tlačil, tak Veslo Ľubovi zavelil – „pridaj, nemáš čo stratiť... len vlastné životy.“ Ku Kraťasovi do Malenovíc sme prišli asi o takom čase, že po štvrťhodine zvonenia vystrčil z okna rozospatú hlavu – „kolik je hodin kurňa?!“ Spali sme u neho. Ako som si líhal, zistil som, že pod hlavou mám akosi vysoko a štrngavo. Nikto vám neurobí lepší podraz než kamaráti. Kým som bol v kúpeľni, podstlali mi pivovými fľaškami.

Na raňajky boli párky. Števo oslovil Vesla s touto žiadosťou: „Daj horčicu, pterodaktylus!“

„Železniční průchod, no já snad nedostanu důchod! Cement, cihly, obklady, to jsou kurva podklady“! Cesta do Bzenca bola lemovaná inšpiratívnymi reklamnými i inými tabuľami.

Bzenec, to boli dni, ktoré by vydali za samostatnú kapitolu už len pokiaľ ide o to, čo sme tam vystrájali my. Hneď prvý deň vysvitlo, že Metal Hammer akosi nemá ubytovanie. Nakoniec sme jednu noc boli v hoteli vo Veselí, potom zvyšok redakcie odišiel s nervami domov. Ja som ostal, za tú zábavu to stálo. Druhú noc sme spali v aute. Od Števa som sa dozvedel – „iní ľudia len normálne chrápu, ale ty kričíš!“ Že som sa mu, spiacemu na prednom sedadle, rukami aj hlavou zvalil na operadlo, kde mal hlavu on, celkom tomu zážitku verím.

Metalowcy tam chodili velezázrační. My pohodlne, triká, riflovky, flanelky, oni v koženkách, niekedy olepených takými rekvizitami ako nalakované časti ľudských lebiek. Len sme čumeli. Pokiaľ je zvykom mŕtvych pomstiť sa za hanobenie pozostatkov, dotyčný vynálezca už možno ani nežije. Toto už je fakt trochu moc.

Nejaká baba tam bola v triku Burzum. Vikernes nikdy nebol náš favorit. Sedíme na lavici, pijeme pivo, sledujeme dianie na pódiu, zrazu ho vidíme o kus ďalej namaľovane sa škľabiť z chrbta blackmetalistky. „Boha jaký je hnusný, ja mu zajebem kosou...“

Doviezli víno v cisterne. No čo by sme ním neprestriedali pivo, však by to bol hriech, Slovácko je kraj vínorodý. Dobré bolo. Akurát Peter Gregor alias Grinder bol nespokojný – vraj „riedeneébleeeúúúú“, začal ho čapovať von gágorom. Nejaká dievčina, olovrantujúca dva metre od neho, zmizla s májkou a rožkami rýchlosťou svetla. Tiež bolo výborné, ako prišli Sinister, on ich išiel vítať, po chrbte ich začal mlátiť od radosti, hneď nahodili výraz „sakra, berte si preč toto niečo“.

(chronologicky odspodu navrch)

ARCHSPIRE - The Lucid Collective: http://www.metalopolis.net/art_reviews.asp?id=7349

ABYSMAL TORMENT - Cultivate The Apostate: http://www.metalopolis.net/art_reviews.asp?id=7335

MISERY INDEX - The Killing Gods: http://www.metalopolis.net/art_reviews.asp?id=7336  

PROSTITUTE DISFIGUREMENT - From Crotch To Crown: http://www.metalopolis.net/art_reviews.asp?id=7317

ABORTED - The Necrotic Manifesto: http://www.metalopolis.net/art_reviews.asp?id=7316

MAJSTER KAT - Memento...: http://www.metalopolis.net/art_reviews.asp?id=7313

http://www.metalopolis.net/art_reviews.asp?id=7306

INCANTATION - Dirges Of Elysium: http://www.metalopolis.net/art_reviews.asp?id=7305

SINISTER - The Post-Apocalyptic Servant: http://www.metalopolis.net/art_reviews.asp?id=7304

VADER - Tibi Et Igni: http://www.metalopolis.net/art_reviews.asp?id=7303

ESKHATON - Worship Death: http://www.metalopolis.net/art_mini.asp?id=7287

Rozhovor DRACO HYPNALIS: http://www.metalopolis.net/art_interviews.asp?id=7280