Rozpredaj pôdy
Nedávno bol doma po piatich rokoch môj kamarát. Prišiel len na chvíľku z Ekvádora, kde žije spolu s indiánmi. Žije v horách na pomyselnej hranici medzi „panenskou“ amazónskou džungľou a civilizovaným svetom. Ostal tam ako výpomoc miestnemu kňazovi a
zapáčilo sa mu tam tak veľmi, že už sa nevrátil. Za ten čas čo tam je sa stal pomocníkom miestneho „šamana“, naučil sa variť čarovný nápoj z ayahuascy a postavil si dom tradičným indiánskym spôsobom. Hovoril mi o tom, že mladí indiáni túžia žiť ako my
bieli, že túžia po televízoroch, mobiloch a murovaných domoch. Nevedia už ani svoju tradičnú reč. Preto sa mu aj smiali, že on Európan žije ako oni. On chcel totiž ujsť pred civilizáciou. Oni o nej snívajú. Hovoril mi o tom že indiáni sú chudáci, ľudia
ktorí nemajú žiadnu šancu proti korporáciám a ich moci. Majú smolu, lebo oblasť kde žijú leží na zlate, rope a iných nerastných surovinách. Spomínal mi ako miešanci, ktorý sa už vyznajú v modernom svete kupujú od miestnych ich pôdu výmenou za pušky.
Puška, to už nie je zrkadielko z Kolumbových čias. Je to užitočná vec, vďaka ktorej môžete lepšie loviť a nakŕmiť tak rodinu. Jedinou chybou je, že po nejakom čase už nebudú mať kde loviť. Je to veľmi smutné. Nechápal som ako môžu byť tak hlúpi. No
indiáni nemajú veľa informácií, sú negramotní a oslepení výdobytkami našej civilizácie.
Pýtam sa však, či mi nie sme takí istí? Oslepení eurofondmi, lacným tovarom v supermarketoch, vidinou európskych platov a luxusu....postupne predávame našu krajinu ako indiáni. A našimi „miešancami“ sú naši politici horlivo pracujúci pre Brusel. Prvá
lúpež sa udiala hneď po revolúcii formou privatizácie. Teraz, okrem sprivatizovania vodných zdrojov a drancovania našich lesov, od prvého mája končí moratórium na predaj poľnohospodárskej pôdy cudzincom. Isteže nevadilo by myslím nikomu, keby si pôdu u
nás kúpil nejaký český, poľský, či maďarský farmár. Ale tu ide o to že pôda bude voľne dostupná pre medzinárodný trh a nadnárodný kapitál, dostupná pre kupčenie a obchodovanie s cieľom hromadenia ziskov a moci. Nakoniec to dopadne tak, že my obyvatelia
zeme pod tatrami budeme tu už len podnájomníkmi. V zahraničí nie je bežné ako u nás si zájsť do lesa, zbierať tam huby či lesné plody alebo posedieť pri ohníčku. Aby sme tiež nedopadli tak, že si budeme kupovať vstupenky do lesov a že okrem firiem aj
poľnohospodársku pôdu budú vlastniť zahraničný investori. Už dnes po dedinách skupujú pôdu nastrčené figúrky. Zobuďme sa, sledujme situáciu, nebojme sa vyjadriť svoj názor. Nepredajme to čo nás živý, čo je našou podstatou za pušku.
Je síce otázne čo sa ešte dá za ten zbývajúci mesiac urobiť. Ministerstvo už pripravilo nejakú reguláciu, ale ako je na naše pomery zvykom, je vcelku bezzubá, skôr len formálna a tí rovnejší ju dokážu obísť. Slováci si akosi zvykli na úlohu poddaných a
dokonca sami sa do tejto role titulujú. Bolo by načase sa zobudiť, inšpirovať sa napr. Maďarmi, ktorí pôdu vyhlásili za národný poklad. Nešliapať po odkaze našich národných buditeľov, ktorí za nás bojovali. Minimálne čo môžeme každý urobiť za seba, je
kúpou výrobkov podporovať miestnych pestovateľov a chovateľov, mieste reťazce obchodov.
