Body (St.Black, Južná 3D) Muž, 48 let / Košice

Ak ťažký alergik strávi kvôli testom týždeň bez liekov, zažije si naozaj zaujímavé chvíle. Kvôli zúženým dýchacím cestám a zapchatému nosu nemôže poriadne dýchať, väčšina tela svrbí, nemôže spať a nakoniec ochorie. Ako keď máte chrípku.

  V tomto stave som sa dožil štvrtku 6.februára, absolvoval testy u lekára a v sprievode dozvukov beztabletkového týždňa sa tešil na piatkové hranie s JUŽNOU 3D, pred legendou, SLOBODNOU EURÓPOU, na ich koncerte v Liptovskom Mikuláši. V piatok v tempe „poklus“,  po práci, ma Tubur  vezie svojim po moje auto do servisu, odtiaľ ja idem domov po gitaru, neskôr k Tuburovi zapojiť prívesný vozík, na ktorom, podľa hesla „vyskúšajme na poslednú chvíľu“, zisťujeme, že nesvieti pravé zadné svetlo. Nakladáme aparátom jednookého vozíka, aj môj, sedemmiestny VW Sharan, pretože okrem dverí a odpadkového koša berieme zo skúšobne všetko. Za slabú „hoďku“ to máme a vyrážame- smer LM. Kašlem. Po ceste, pod Tatrami, očkami preblikávam, zrejme dôsledok prebdenej poslednej noci. Už sa teším na šoférovanie domov, nadránom. Mám rád Liptov a liptákov. Moja mama je liptovská rodáčka, pochádza z veľkej rodiny a jej podstatná časť v tomto regióne žije, takže sa minimálne z polovice cítim byť viac ako spriaznený s týmto krajom.  

 Keď sa blížime k Mikulášu, zapínam moje GPS v mobile, to aby sme neutrpeli žiadne časové straty a dostali sa k Adventure music klubu čo najskôr. Po vstupe do mesta, ho,  za slabú trištvrťhodinku, nachádzame, vďaka trom zastaveniam a pýtania sa okoloidúcich. V jednom prípade je hovorcom skupinky dotazovaných mladý muž, ktorý keď sa od Tubura dozvie, že sme kapela Južná 3D, z ničoho nič sa mu hodí okolo krku a naozaj vyzerá veľmi šťastne. My, zvyšné trio, v aute zažívame svoju hviezdnu chvíľku, zľahka ignorujúc fakt, že zatiaľ sme najďalej hrali v ... Prešove a že šracko mal v ten deň zjavne niečoho trochu viac. Možno bol v cukrovom rauši z keksov, alebo koly, neviem. Po krátkej dumke nad zmysluplnosťou prítomnosti navigácie v mojom telefóne usudzujem, že v dohľadnej dobe ju vymením za aplikáciu s piškvorkami, alebo niečím podobným. Kašlem.

 Zastavujeme pri  klube,  na parkovisku ktoré je na ľavej strane, no vzápätí sa presúvame k zadnému východu, kde je rampa a výťah, čo kvitujeme s povďakom, pretože 2.poschodie je 2.poschodie a len Pribinov gitarový box váži viac, ako on sám. Napriek tomu, že auto s vozíkom šoférujem prvý krát v živote, presun z jednej časti parkovisku na druhú (za klubom), umnými, rozvážnymi ťahmi, dávam za ... slabú trištvrťhodinku.

 Hráme dobrý koncert. Kašlem. Ľudí je dosť, sú uznanliví, ale s odstupom piatich metrov od pódia decentne umiernení a statickí. Odozva tak častá pri predkapelách. Aby si nás zapamätali, volím netradičnú formu ukončenia nášho setu. Počas poslednej skladby „nechám prasknúť“ strunu na svojej gitare a za novú ju už nemením. Končíme. Ale asi to tak naozaj malo byť, pretože blížiaci sa refrén našej ostatnej piesne by som pravdepodobne už nevyspieval. Následky alergie, nekrytej liekmi, ma potom sprevádzali ešte ďalší týždeň.

  A Slobodka? „Mámvpažisti“ . Neriešia nič, bavia sa, hrajú. Ležérne príťažlivo, rokec uvoľnený až na kosť. Oni sú vôbec takí, uvoľnení. A väčšinou už pred koncertom. No...Whiskey trochu riešil, že v odposluchoch svoj spev počuje slabšie než doprovodné vokály, ale možno to bolo tým, že stál na nich a ostatní pred nimi, možno. A ešte Sveťo Korbel medzi skladbami ... riešil ... trochu Fica a Harabína.

 Čas do záverečnej trávime v klube každý po svojom. Dalo, aktuálne vyznávač fitness, za hodinku a pol prakticky vybieli náš účet na bare a keď ho v medzičase zahliadnem idúceho zo záchodu, tak neprirodzene vystretého, s očami ako dva periskopy, vyzerá, ako keby niečo hľadal. Asi fitko. Neviem.

 Pribina, kvôli nie nepodstatným zápalovým procesom v dutine brušnej, je posledné mesiace na diéte a nepije alkohol. Teda až do tohto večera (noci). V naládičke pobehuje sem a tam, s partiou miestnych zasranov a podchvíľou, keď dostane tip, volá, o takomto čase, pre neho, cudzím ľuďom z Mikuláša. Bomba.

 Tubur býva vždy pri návšteve tohto mesta nostalgický  a máva taký, až zasnený výraz. Chodil tu totiž kedysi na strednú školu. Vojenskú. A má na to obdobie pekné spomienky. Vraj. No. A mám pocit, že možno aj preto, tu má vždy s kým pokecať. Muselo tomu tak byť aj teraz, lebo väčšinu pokoncertného večera ho „nemám na radare“.

Ja tých niekoľko hodín vypĺňam debatčákom s našim fanúšikom, muzikantom-kolegom, kamarátom, Mišom Droppom a rozoberáme spolu všetky možné, aj nemožné muzikantské témy. Kašlem. Pijem čaj. Jeden. Na viac na účte neostalo. 

V klube sa zdržíme až do záverečnej. V kumbále za barom, cestou ku výťahu, míňam Whiskyho a Ďura Černého zo Slobodky, pohrúžených do „borovičkového“ rozhovoru. Lúčili sa s nami pred niekoľkými hodinami, že sú unavení a idú na hotel. Niežeby tak nevyzerali.  My, ¾ Južnej 3D, ďalšie dve hodiny, nakladáme a upevńujeme aparát ...  a Dala. Ten, v prakticky nezmenenej pozícii, tzv. „štolverk“, následne absolvuje celú cestu domov. Kašlem. Mám pocit, že svitá.  Po ôsmich mikrospánkoch a jednom polhodinovom, na benzínke pri Levoči, nás privážam do Košíc. Už za bieleho dňa nám vykládka v skúšobni  trvá relatívne krátko. Rozvážam spoluhráčov na ich adresy, ako posledného Pribinu, s ktorým si pred panelákom kde býva, obligátne, ešte hodinku a pol podebatujeme. Prichádzam domov, dávam si sprchu a líham si k manželke a synovi. Kašlem.

 Hodiny ukazujú deväť. Takže tak. Underground.

 

                                                                                                      Rasťo "Body" Veselský