arwiel Žena, 37 let / Nitra

Šiel tou poľnou cestou, šiel,

v ústrety večnej slobody,

svoj vnútorný pokoj našiel

keď rukami načrel do vody.

A keď vystúpia hviezdy na nebo,

drevo v ohni pukoce,

rozpráva tulák nesmelo

ako vtedy horeli sviece.

Čo cíti samotár

keď v snoch vída jej tvár

prečo ho jej úsmev bolí?

A oheň len pukoce, horí...

Šiel tou poľnou cestou, šiel,

čo najďalej od bolesti,

no, že nosí ju v srdci nevedel.

Je jej toľko, že sa tam nevmestí!

Kotúľa sa slza,

padá na prašnú cestu,

zaznela tichá struna.

To on spieva pre svoju nevestu.

Čo cíti samotár

keď v snoch vída jej tvár

prečo ho jej úsmev bolí?

A oheň len pukoce, horí...

Šiel tou poľnou cestou, šiel,

pre silnú bolesť v srdci

svoj pokoj nikdy nenašiel.

Jej tvár ho po nociach mučí.

Zanechal on nevestu,

keď srdce darovala inému

a pobral sa na cestu

v ústrety ránu chladnému.

Čo cíti samotár

keď v snoch vída jej tvár

prečo ho jej úsmev bolí?

A oheň len pukoce, horí...