Gurjewitsch Muž, 33 let / Petržalka

     12.Február 2009 bol pre mňa deň s veľkým „D“. Na začiatku to všetko vyzeralo ako další všedný deň na letisku, no akonáhle mi zazvonil mobil a ujo Fezoj mi povedal nech prídem na letku, že bude zálet, hneď som vedel, že to bude inak. Okamžite som išiel zháňať reflexnú vestu a nepozorovane som vypadol z hangáru. Akonáhle som prišiel na letku, asi o pol desiatej, zmocnil sa ma nepokoj, keďže Fezoj povedal, aby som si let vybavil sám. No nevzdal som sa, a šiel som na šatňu, kde mi miestny mechanik povedal: „Kluci tady nejsou, nejspíš budou v hangáru“, no ja som vedel, že sú vnútri, a že im mechanici kryjú chrbát. Keď po chvíli vyšli von, dúfal som, že ma zavedú, tam, kde sa vybavuje zálet, no oni to už mali vybavené a išli rovno do mašiny. Opäť som zostal sám na neznámom mieste, ale stretol som veľkého Dana, ktorý ma už ďalej nasmeroval. Keď som prišiel do miestnosti, kde som sa mal zapísať, že budem na palube, znovu som zneistel. Potreboval som totiž číslo svojho občianskeho preukazu, ktorý som však v tej chvíli mal doma. Mal som šťastie že teta policajtka sa nechala ukecať, a tak som tam napísal aspoň číslo mojej letištnej karty. Lenže keď sa vo dverách objavil obrovský policajt v uniforme, vedel som, že je zle. Vyhovoril som sa, že občiansky som si zabudol, u nás, na šatni v skyeurope. Bol som šťastný, že policajt nakoniec povolil, a tak mi už v tej chvíli nič nebránilo nastúpiť do lietadla a v kľude si sadnúť na veľké kreslo pre papalášov.
     Nevedel som sa dočkať, kedy sa vládny Tupolev pohne z miesta. Až keď sa pohol, som mal konečne pocit, že už nič nemože zabrániť tomu, že v ten deň vzlietnem. Túčko sa zrovnalo na dráhe 04, a keď pilot pridal plyn naplno, doslova ma pritlačilo ku sedadlu. Zhruba o pol jedenástej sme sa odlepili od zeme. BYO začalo stúpať a prvé čo som z malého okienka videl, bola Ivanka pri Dunaji. Ostatné mestá som už nespoznal, keďže zakrátko sa na úrovni našich okien objavila súvislá biela plocha oblakov, ktorá sa ťahala tak ďaleko, ako som len bol schopný dovidieť. Kde-tu sa oblaky trhali a vtedy som mal možnosť v skutočnosti vidieť tú fantastickú výšku. Keďže viditeľnosť i svetelnosť boli vynikajúce, neváhal som fotiť takmer všetko. Keď sme nastúpali do konečnej výšky a zostali sme letieť v horizonte, mal som možnosť sa poprechádzať po mašine, a fotiť aj z iných uhlov, príp.miest, ako napr. aj pilotný priestor. Spozornel som, keď mechanik oznámil: „ Tady pod náma je letiště Sliač“ Bol vidno aj Zvolen a Banská Bystrica. Počas krátkej prechádzke po mašine sme s Ghojom stretli aj uja Dušana s fotoaparátom. Ešte nejaký čas sme leteli priamo na východ a zrazu sa lietadlo začalo nakláňať doľava. Keď sme sa otočili o 180 stupňov s tým, že letíme späť do Bratislavy, naskytol sa mi krásny pohľad na severnú časť Slovenska. Pohorie Vysoké Tatry som mal ako na dlani. Kým som sa díval na tú krásu podomnou,  zakrátko bolo opäť možné vidieť letisko Sliač a okolité mestá. Čoraz viac sme sa blížili domov, no ja by som dokázal byť v oblakoch aj celý deň. Postupne som pod sebou spoznával  krajinu- priehradu Kráľová, mestá Šaľu, Sereď, Trnavu ale aj elektráreň v Jaslovských Bohuniciach. Po dosadnutí na dráhu 31 pilot urobil Touch and Go, a opäť sme sa vzniesli. Tentokrát sme však neabsolvovali takú dlhú cestu, ale iba menší okruh nad okolitými dedinami. Opať sme sadli na dráhu 31 a odrolovali sme na miesto, kde bolo pôvodne lietadlo zaparkované. Asi o 11:20 som vystúpil z mašiny šťastný ako malé dieťa a vrátil som sa späť do SkyEuropu, kde som pokračoval v rozrobenej práci a pokračoval taký istý všedný deň, ako predtým. Napriek tomu som mal fantastický zážitok, keďže za necelú hodinu som stihol vidieť celé Slovensko.

Moja vďaka za to, že som mohol letieť a zároveň sa bezpečne vrátiť nazad, patrí týmto ľuďom: Peter P., Juro zo Sky, Jirko, Flegmatik, Dano M., teta policajtka, ujo policajt, páni piloti, Ghoj a v malej miere aj Fezoj. Fotky k článku: http://pokec.azet.sk/Gurjewitsch?show=fotoalbumy&al=12352724